Bibliotheca Universitatis - UMB

Štvrťročník 5. ročník číslo 4 2009/2010

BibliothecaU n i v e r s i t a t i sŠtvr ro ník ro ník 4 íslo 2 2008-2009

www.library.umb.sk

asopis Univerzitnej knižnice

Univerzity Mateja Bela

www.library.umb.sk

55 rokovUniverzitnej knižnice


Štvr ro ník 5. ro ník íslo 3 2009/2010

www.library.umb.sk

55 rokov Univerzitnej knižnice


VViilliiaamm FFiigguušš--BByyssttrrýý ((** 2288.. 22.. 11887755 †† 1111.. 55.. 11993377)) 113355.. vvýýrrooččiiee nnaarrooddeenniiaa bbaannsskkoobbyyssttrriicckkééhhoo hhuuddoobbnnééhhoo sskkllaaddaatteeľľaa aa ppeeddaaggóóggaa Mgr. Zuzana Benceová

„Nebol iba skladateľom, ale zameraním svojej tvorby i národným buditeľom. Každé dielo, ktoré napísal, je jedným veľkým chválospevom na domovinu.“

Ján Cikker Viliam Figuš-Bystrý patrí spolu s Mikulášom Schneidrom- -Trnavským a Mikulášom Kováčom k trojici hudobných skladateľov, ktorí na konci 19. storočia nadviazali na odkaz Jána Levoslava Bellu prvého slovenského skladateľa tvoriaceho v období slovenského národného obrodenia.

V čase vlády Františka Jozefa I. Rakúsko-Uhorsko neprialo a ani nepodporovalo, okrem centrálneho viedenského prostredia, hudobno-kultúrny rozkvet na ostatnom slovanskom území monarchie. Slovenská hudba sa preto rozvíjala len veľmi málo a ťažko. Spomínaní skladatelia i napriek nepriaznivej spoločenskej situácii javili hlboký záujem o tvorbu národnej hudby. Zo začiatku skladali len menšie hudobné formy ľudové piesne a sonáty, neskôr opery, symfonické básne, symfónie a pod. To bolo v čase, keď v európskom hudobnom svete kraľovali a dominovali nemeckí novoromantici Carl Maria von Weber, autor opery Čarostrelec, Richard Wagner s cyklom opier Prsteň Nibelungov, či francúzsky impresionista Claude Debussy a jeho operné dielo Pelléas a Melisanda.

Viliam Figuš-Bystrý pochádzal z rodiny banskobystrického remeselníka, remenára. O hudbu sa začal hlbšie zaujímať až v Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, kde študoval v rokoch 1889 1893. Pôsobil v Maďarsku v Piliši, na Slovensku v Ostrej Lúke, vo Zvolenskej Slatine, vo vojvodinskej Padine v Srbsku, a od roku 1906 v rodnej Banskej Bystrici. Neskôr absolvoval štúdium na hudobnej akadémii v Budapešti, kde v roku 1914 zložil štátnu skúšku.

Aj po skončení štúdia sa usilovne zaujímal o hudbu. Venoval sa zberu a úprave piesní, učil sa hudobnú teóriu a hrať na hudobných nástrojoch, založil spevokol evanjelického spolku. V Banskej Bystrici oživil hudobný život, pôsobil tu ako interpret, klavirista a dirigent. Popri pedagogickej práci a práci organistu sa venoval aj skladateľskej činnosti.

V roku 1906 vydal Prvý zväzok slovenských ľudových piesní s klavírnym sprievodom. Stredoslovenská, najmä detvianska, ľudová pieseň a jej melodika tvorili hlavný inšpiračný zdroj V. F. Bystrého. Vydal mnohé slovenské ľudové piesne v úprave. U detí je dodnes obľúbená zbierka jeho ľudových piesní pre klavír Poľné kvety. Z umelých piesní vyniká cyklus Sny (1903 1920, 1925, 1928, 1933), Mati moja (1929 1932), Po poliach a lúkach ( 1920, 1929, 1935) a iné.

Bohatá je jeho tvorba piesňové, zborové, komorné skladby i niekoľko orchestrálnych skladieb Od rána do večera, Náladové obrázky pre klavír,

Pripomíname si

Štvrťročník 5. ročník číslo 4 2009/2010

www.library.umb.sk

55 rokov Univerzitnej knižnice


1

EditoriálOBSAHEDITORIÁLPhDr. Ľudmila Homolová

ROZHOVOR S...

Prof. Mgr. Belo Felix, PhD.Mgr. Gréta Kazimírová

PREDSTAVUJEME MODERNÉ SVETOVÉ KNIŽNICE, ALEBO: TAKTO BY SA NÁM TO PÁČILO...

PhDr. Slávka Beracková

Mgr. Dáša Necpalová

Ing. Igor Prokop

PREDSTAVUJEME NOVÉ ELEKTRONICKÉ INFORMAČNÉ ZDROJE

Mgr. Katarína Vyšná

pRIpOMínAME SI

Darina Pazúriková

ZAUjALO nÁS

Mgr. Eva Zámečníková

Mgr. Eva Zámečniková

Z PUBLIKAČNEJ ČINNOSTI PRACOVNÍKOV UMBRenáta Grendárová

NOVINKY KNIŽNIČNÉhO FONDUBc. Zdenka Gondová

Vážení čitatelia,

tento rok sa viac ako inokedy venuje pozornosť knihám, ich tvorcom, vydavateľom, knižniciam. V marci sa v rámci 11. ročníka Týždňa slovenských knižníc uskutočnili v kniž-niciach viaceré podujatia. Knihovníci predstavili čitateľom knihy na výstavách, prezentá-ciách vydavateľstiev, na besedách so spisovateľmi. Svoje vynikajúce ilustrácie detských kníh prezentovalo Slovensko na 47. medzinárodnom veľtrhu kníh pre deti a mládež v Bologni, kde bolo čestným hosťom. 23. apríla sme si pripomenuli Svetový deň knihy a autorských práv. V ten istý deň boli v Klube slovenských spisovateľov vyhlásené výsledky ankety dvojtýždenníka Knižná revue o Knihu roka 2009. Stala sa ňou kniha Borisa Filana Klimtov bozk, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovart. Na druhom mieste skončil knižný titul Ako stopy v snehu (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ) autora Milana Rúfusa. Tretiu priečku v ankete obsadila publikácia autora Júliusa Balca Žlté ruže, ktorú na trh prinieslo vydavateľstvo Regent. Poznáme aj desiatku najlepších kníh nominovaných na literárnu cenu Anasoft litera (viac o nej píšeme vo vnútri čísla).

A kniha zostane v stredobode záujmu aj po zvyšok roka! V čase, keď pripravujeme toto číslo, začína Slovenská televízia vysielať program Moja naj kniha. V Českej republike prebiehala podobná anketa minulý rok pod názvom Kniha môjho srdca. Najobľúbenejšou českou knihou sa stal titul Saturnin autora Zdeňka Jiroutka. V prvej desiatke boli také diela českej a svetovej literatúry ako Babička Boženy Němcovej, Malý princ Antoina de Saint Exuperyho, ale aj hity ostatných rokov Harry Potter Joan Rowlingovej, či Stmievanie (Twilight sága) Stephanie Mayerovej. Ktorú knihu si zvolia slovenskí diváci? Budú to Dobšinského Slovenské rozprávky, Jarošova Tisícročná včela, Hečkovo Červené víno, Slobodov Rozum, či zabodujú mladší autori? Alebo niečo zo svetovej literatúry? Prvú stovku najobľúbenejších kníh budeme poznať koncom mája, víťaza až v novembri.

Máte i vy tú svoju naj knihu? Napíšte nám o nej do redakcie. Radi vaše hodnotenie uverejníme v ďalších číslach nášho časopisu.

PhDr. Ľudmila Homolováriaditeľka Univerzitnej knižnice UMB

Hudbu som si vymýšľal už odmalička

Ballard library – knižnica so zelenou strechou

Vzdelávanie netradičnou formou...

Wilson Art Museum Image Gallery

Peter Karvaš – 90. výročie narodenia prozaika, dramatika, teatrológa a publiscistu

Reminiscencie na Zimné olympijské hry 2010 vo Vancouveri

Anasoft litera 2010

23. apríl – Svetový deň knihy a autorských práv

2 3

Rozhovor

Prof. Mgr. Belo Felix, PhD.

Hudobný skladateľ, pedagóg, textár, odborník v oblasti detského hudobného divadla – profesor Belo Felix – sa narodil v Divíne pri Lučenci (*1940). V rokoch 1958 – 1960 študoval hudobnú výchovu – slovenský jazyk na Vyššej pedagogickej škole v Brati-slave. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach – v Hronskom Beňadiku, v Žiari nad Hronom a i. Od roku 1987 žije a pracuje v Banskej Bystrici – najskôr v Mestskom dome pionierov a mládeže, od roku 1991 na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty, v rokoch 1999 – 2005 už vo funkcii vedúceho spomínanej katedry. V roku 1998 sa habilitoval. V novembri 2004 si z rúk prezidenta Slovenskej republiky prevzal dekrét vysokoškolského profesora v odbore teória vyučovania predmetov všeobecnovzdelávacej a odbornej povahy.Komponuje v oblasti populárnej hudby a tvorí najmä pre deti a spevácke zbory.

Zaoberá sa elementárnou detskou hudobnou kreativitou, pracuje s detskými i dospelými divadelnými súbormi – je dlhoročným spolupracovníkom Národného osvetového centra v oblasti divadla pre deti. Jeho hudobné diela boli prezentované v rámci verejných vystúpení, v médiách, divadlách a na koncertoch. Je členom Združenia tvorivej dramatiky Slovenska, Asociácie učiteľov hudby Slovenska, členom odbornej komisie pre hudobnú výchovu pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave. Je autorom skrípt, učebných textov, učebníc a metodických príručiek. Publikuje vedecké a odborné články v zborníkoch, v zahraničných i domácich periodikách. Medzi jeho osobné záujmy patria hudba, turistika, literatúra, pedagogická práca s deťmi, s mládežou i s dospelými. Gene-rálny riaditeľ Národného osvetového centra mu udelil Medailu D. G. Licharda. V roku 2000 získal Cenu rektora Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Pán profesor, akademická verejnosť Vás pozná viac-menej ako dlhoročného hudob-ného pedagóga. hudba je Vám koníčkom i prácou. Pramení celoživotná láska k nej z detstva alebo z domáceho a rodinného prostredia? Mali k hudbe blízko aj rodičia? Skrátka, kde si Vás hudba „našla“ prvýkrát?

Pravdaže, môj vzťah k hudbe úzko súvisí s rodinným prostredím. Otec bol dedinský učiteľ a evanjelický kantor. Výborne hral na husliach. Ale to „nájdenie“ hudby sa spája s konkrétnou spomienkou: Mal som vtedy čosi viac ako päť rokov a s obľubou som chodil počúvať za dvere triedy, najmä, keď sa tam spievalo. Vždy som sa pripojil – na chodbe pred triedou sa to veľmi pekne ozývalo. Ale raz, keď otec nečakane spev zastavil, čo som ja, pravdaže, nemohol vedieť, hulákal som ďalej. Hneď sa otvorili dvere a starší chlapci vybehli zistiť, čo sa deje. Veľmi som sa zahanbil a rozplakal som sa. Ale otec ma nepokarhal, naopak, odvtedy som mohol na hudobnej výchove sedávať v triede a spievať s ostatnými. Myslím, že to bol môj prvý krok k hudbe.

Ste aj hudobný skladateľ a textár. Komponujete populárnu, muzikálovú a scénickú hudbu. Ťažisková tvorba pre spevácke zbory je určená pre Vašu najobľúbenejšiu vekovú skupinu – deti. Pri týchto aktivitách ste mohli naplno rozvinúť vedomosti z vy-študovaných odborov – hudobná výchova a slovenský jazyk. Ale predsa! Ako a kedy došlo k odklonu od rýdzo pedagogickej práce k umeleckému komponovaniu?

Nikdy som sa nepovažoval za hudobného skladateľa, i keď mám papier o tom, že som členom Zväzu slovenských skladateľov. Hudbu som si vymýšľal už odmalička, ale skutočné piesne

Hudbu som si vymýšľal už odmalička

som začal písať až pre deti. Tomu predchádzali najmä aranžérske skúsenosti z kapiel, v ktorých som hrával. V 70. rokoch som sa začal zúčastňovať na rôznych amatérskych skladateľských súťažiach. Jednu z úspešných piesní prijal aj Slovenský rozhlas, ba dokonca ju aj nahrali. To ma veľmi povzbudilo. Dôležitá bola aj odborná pomoc môjho bývalého spolužiaka z vysokej školy – už vtedy úspešného skladateľa a hudobného redaktora Aliho Brezovského – i dirigenta Tanečného orchestra Slovenského rozhlasu Vieroslava Matušíka. Na poli detskej piesne som bol dosť úspešný na celoštátnej súťaži Oravské minisynkopy, ktorú som trikrát vyhral. Celkovo nahrali v Slovenskom rozhlase viac ako päťdesiat mojich piesní. Neskôr som sa venoval písaniu scénickej hudby pre amatérske i profesionálne súbory, pre detské spevácke zbory a detské divadlo.

Pre hudobného skladateľa bol klavír nutnosť i pracovný prostriedok – niečo ako pero a papier. Veď, nie je možné zapísať notu bez zvuku! hra na klavíri bola pre komponistu vždy základná báza. Snáď, takou i zostane, hoci jej dnes silno kon-kurujú hudobné počítačové programy. Ovládate, okrem klavíra, aj hru na iných hudobných nástrojoch?

Začal som ako huslista. Lenže som bol pre spolužiakov často terčom posmechu – ako ľavák som hral „naopak“. Otec sa nado mnou zľutoval – keď videl, že skúšam hrať na harmóniu, kúpil mi starý klavír a husle definitívne skončili na skrini. Neskôr na Strednej pedagogickej škole v Lučenci potrebovali do kapely klarinetistu – tak som si požičal nástroj, starší spolužiak mi ukázal hmaty a začal som hrávať. Neskôr som si kúpil tenorsaxofón. Veľa som cvičil, a v Bratislave som už pôsobil ako saxofonista vo veľmi dobrých kapelách. Pravdaže, klavír zostal vyhradený na „vážnu“ hudbu, no rýchlo som pochopil, že zo mňa nijaký virtuóz ne-bude. Na vojne pribudol akordeón. Nočné služby na rote som vypĺňal „drilovaním“ akordov a ich spojení na gitare. Z moderných technológií využívam len notátory, ale pri komponovaní som staromódny – potrebujem notový papier, ceruzku – a najmä gumu!

Umelci – básnici, sochári, výtvarníci, fotografi a iní – radi označujú za motivácie tvorby zlom-kové okamihy, záblesky myšlienky, lomy svetla, tiene... Tvrdia, že inšpirácia pre dielo sa zrodí nečakane a odrazu. Aké skúsenosti s múzami máte Vy ako hudobný skladateľ a textár?

Pre mňa je inšpirácia text. Všetky moje piesne, či už v oblasti populárnej hudby, detských piesní alebo zborových skladieb som vytvoril na hotové texty. Najmä v detských piesňach si vyberám z tvorby básnikov, ktorí dieťa berú ako partnera, nie ako nedokonalého dospelého – takí sú pre mňa najmä Daniel Hevier, Tomáš Janovic, František Rojček, Albín Škoviera. Som typ, ktorý potrebuje tlak, najmä termíny. Keď „horia“, dokážem pracovať pomerne rýchlo. Tak to bolo v tvorbe scénickej hudby, najmä pre Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici, ale aj na hudobno-dramatických táboroch, kde bolo treba vytvoriť piesne a scénickú hudbu často za jednu-dve noci. V poslednom čase sú mojou inšpiráciou učebnice hudobnej výchovy. Spolu s profesorkou Evou Langsteinovou sme za desať rokov vytvorili všetky učebnice od 2. po 9. ročník, v ktorých mám množstvo piesní a detských hudobných divadiel.

Po príchode do Banskej Bystrice (1987) ste začali spolupracovať s viacerými detskými speváckymi zbormi (Škovránok, Sedmokráska, ZŠ v Radvani a i.). Písali ste pre ne pôvod-né autorské kompozície – ľahké, rytmické a tanečné pesničky. Tie sú u detí a dirigentov v spomínaných zboroch dodnes mimoriadne obľúbené, o to viac, keď si s nimi naživo zaspieva i sám „ujo Belo“. Priblížte nám bližšie žáner detská tanečná pieseň.

4 5

Moja práca v Banskej Bystrici nadväzovala na Žiar nad Hronom. Tam som veľa komponoval pre detský spevácky zbor Hrončatá a spolupracoval som s výborným detským divadelným súborom ATĎ pri tamojšej základnej umeleckej škole. Spolupráca so Škovránkom bola nádherná a dokázala, že všetok úspech stojí a padá na nadšenom učiteľovi – odchod Majky Laukovej zo školy znamenal aj koniec tohto zboru. Škovránok dokázal pritiahnuť záujem o pôvodnú tvorbu nielen členov zboru, ale i celej školy! Detská tanečná pieseň musí, podľa mňa, spĺňať isté kritériá: a) rozsah primeraný detskému hlasu, b) plynulú melódiu, ktorú možno spievať aj bez nahratých plejbekov, c) básnicky hodnotný text, ktorý podporuje rozvoj fantázie detí a vnímanie sveta cez metaforu, d) relatívna jednoduchosť melódie by mala byť vyvážená aj zložitejšou harmóniou, e) pieseň by mala byť zdrojom radosti.

Postupne ste začali písať aj náročnejšie viachlasné skladby a kompozície so sprie-vodom klavíra (Na cintoríne vecí, Zázračná komnata a i.). Skladby boli vhodné len pre vyspelé hudobné telesá a detské zbory. S kým ste spolupracovali na tvorbe textov a ktoré zbory na Slovensku interpretovali spomínané skladby?

Zázračná komnata – na text Tomáša Janovica – vznikla ako ústredná pieseň veľkého projektu v bratislavskej Bibiane Od Orfea k Orfovi. Interpretoval ju rovnako ako skladbu Na cintoríne vecí textára Daniela Heviera vynikajúci zbor Prieboj z Prievidze pod dirigentskou taktovkou Alfonza Poliaka. Náročné zbory som napísal aj pre Prešovský detský zbor (Iveta Matyášová) – najmä Mercuryho The Show Must Be On. Tento zbor interpretoval aj môj cyklus Intervaly. Niektoré skladby spieval aj Detský spevácky zbor Slovenského rozhlasu. V budúcnosti by som sa chcel v komponovaní uberať práve týmto smerom. Rád by som skúsil vydať aj nejaké CD s piesňami, ktoré spievajú deti v školských zboroch.

Pripomeňme si aj Vašu muzikálovú tvorbu. Tento žáner sa veľmi úspešne ujal aj v našich vodách a rovnako úspešne napĺňa hľadiská známych divadelných domov na Slovensku. Vy ste sa však – ako inak – orientovali na detského diváka...

Blízke muzikálom boli niektoré inscenácie v Bábkovom divadle na Rázcestí Banskej Bys-trici v réžii Mariána Pecku alebo Silvestra Lavríka. V detskom divadle sa bránim takémuto zaradeniu. Pre mňa je najdôležitejším atribútom detského (nielen) hudobného divadla účasť detí na tvorivom procese a istá otvorenosť inscenačného tvaru. A to v muzikáli nie je možné. Detské hudobné divadlo je pre mňa aj cesta k tomu, aby sa hudba pre deti stala komunikáciou, médiom na vyjadrenie ich pocitov a vzťahov.

Napriek tomu, že ste predstaviteľ súčasnej skladateľskej generácie, istotne rád siah-nete po klasickej hudbe. Ktorý žáner, obdobie či skladateľ je ten „váš“?

To sa mení vekom a skúsenosťami. V časoch dospievania to bol predovšetkým Beethoven, potom Chopinova romantická klavírna hudba a najmä symfonická báseň Franza Liszta Les Preludes. Počas pôsobenia v Bratislave ma oslovil jazz – najmä moderný, tzv. cool jazz (veď som bol v kapele s nestorom slovenského jazzu Lacom Gerhardtom!). Neznášal som dychovku a folklór – najmä ten štylizovaný, symfonický, ako sa hral v SĽUK-u. A aj keď je to hanba, neprišiel som na chuť opere. Teraz milujem autentický folklór i jeho citlivé úpravy, ako to robí Zuzka Mojžišová alebo PAKORA, hudbu XX. storočia (Stravinský, Janáček, Pärt), stredovekú hudbu, dokonca aj operu, ak je dobre divadelne inscenovaná a, samozrejme,

improvizovaný jazz. Z rocku a popu predovšetkým melodikov – Beatles, Stinga. Z mladých kapelu Sto múch pre ich vtip a prenikavú invenciu.

Aký mali a majú vzťah k hudbe Vaše dve dospelé dcéry? Neuvažovali pokračovať v otcových stopách a zakotviť s vami v hudobnom prístave?

Obidve dcéry, Michaela i Zuzana, chodili na klavír, ale mali málo vytrvalosti. Nechcel som ich nútiť pravidelne cvičiť (najmä, keď mňa museli od klavíra odháňať, čo to už nemohli doma počúvať). Pre obidve však hudba veľa znamenala – Zuzka roky spievala v profesionálnych kapelách, a dostala sa do Nemecka, Rakúska, Jordánska, Dubaja, Bahrajnu... Miška je učiteľka, pracuje s deťmi, komponuje... Ale vnuci sú už len konzumenti.

Univerzitná knižnica usporadúva niekoľkokrát do roka predajné výstavy knižných noviniek z vydavateľstiev (Portál, Spolok slovenských spisovateľov, Matica slovenská a i.). Pravidelne Vás na nich vídame nielen ako „skalného“ a verného návštevníka, ale i ako vytrvalého nákupcu kníh pre celú rodinu. Aké žánre a tituly, okrem odbornej hudobnej literatúry, rád hľadáte, čítate či darujete?

Všetko, čo sa dotýka tvorivosti a jej rozvoja, hudobných hier, psychológie... Najmä v mla-dosti som veľa čítal. Mal som šťastie, že ma v tom optimálnom veku zasiahlo uvoľnenie 60. rokov – takže som sa dostal ku Camusovi, Sartrovi, Hemingwayovi, Londonovi. Ale otec mal bohatú knižnicu, z ktorej som už v detstve „konzumoval“ aj to, čomu som celkom nerozumel – Dostojevského, Tolstoja... Z našej literatúry ma oslovila poézia Milana Rúfusa, ale aj Miroslava Válka, romány Ladislava Balleka zasadené do kraja južného Slovenska, v ktorom som ako chlapec žil. No, a mám šťastie, že moja manželka bola knihovníčka, takže mi zohnala všetko, čo som potreboval.

Nechávate plynúť svoj život spontánne, alebo sa riadite a veríte určitej životnej filozofii, pravde či mottu?

Základom pre mňa je rodina – manželka, dcéry, vnuci... Bez tejto stability by som nedokázal existovať. Mojím krédom je rozdávať radosť, optimizmus, a to v súkromí i na pracovisku. Pre mňa je najväčším zadosťučinením, keď moji študenti odchádzajú zo seminárov alebo prednášok s úsmevom a pesničkou na perách. Myslím si, že mám v živote šťastie – moje povolanie je súčasne aj mojím koníčkom. Rád si vymýšľam texty, pesničky, príbehy a vediem k tomu aj deti, učiteľov, študentov. A nejaké motto? Hádam toto: Prečo to robíte takto? – pýta sa obecenstvo. Lebo vy by ste to robili inak! – odpovedá tvorca (Jean Cocteau).

Pán profesor, nedávno ste oslávili krásne životné jubileum. Dovoľte mi zagratulovať Vám a zaželať veľa radosti z práce, rodiny a – samozrejme – z hudby.

Ďakujem Vám za rozhovor.

Rozhovor pripravila Mgr. Gréta Kazimírová

6 7

PhDr. Slávka Beracková

Ballardská knižnica je jedna z dvadsiatich siedmich pobočiek Ve-rejnej knižnice v Seattli (The Seattle Public Library). Americký ústav architektov zaradil túto stavbu v roku 2007 medzi desať najúspeš-nejších enviromentálnych projektov Spojených štátov. Knižnica dostala prednosť pred stovkami iných pozoruhodných stavieb najmä vďaka multifunkčnej streche a využitiu slnečnej energie.Projektanti z firmy Bohlin Cywinski Jackson sa pri stavbe stre-

chy inšpirovali kultúrnymi tradíciami obyvateľstva škandinávskeho pôvodu žijúceho v tejto štvrti Seattlu. Ich predkovia sa preslávili ako chýrni stavitelia lodí. Budova knižnice je orientovaná smerom od východu na západ. Plochá strecha, ktorá sa na okrajoch dvíha, vytvára oblúk. Na západnej strane je vyššia a pripomína plachty vikingských lodí. Strechu nesú mohutné borovicové trámy podopreté siedmimi radmi stĺpov. Sú navrhnuté tak, aby nepôsobili rušivo ani tvarom ani náterom. Strešné hrady sú spojené lepením z viacerých kusov, aby chránili staré vzácne ihličnaté stromy.Povrch strechy pokrýva približne 18 000 rastlín (napr. materina dúška). Sú vysadené do biologicky rozložiteľného kokosového vlákna rozprestierajúceho sa na vrstve hliny. Jej optimálna výška 15 cm bráni prietoku zrážkovej vody do kanalizácie. Pod hlinou je tvarovaná plastiková fólia. Plní úlohu rezervoára vody na zavlažovanie. Rastliny chránia stre-chu pred prehrievaním. Profil strechy podmienil vznik šiestich plôch s odlišnou mikroklímou. Vyššie položené časti vysycha-jú skôr. Nižšie viac zadržujú vodu, a sú lepšie chránené pred vetrom. V najvyššom bode strechy je sedemnásť solárnych panelov. Takýto systém predlžuje podľa expertíz životnosť strechy až trojnásobne!

Na streche je vyhliadková plošina. Ten, kto sa chce pozrieť, ako sa darí rastlinám na streche, prípadne na neďalekú horu Olympic Moutains, môže využiť točité scho-dy alebo periskop priamo pri výpožičnom pulte. Zároveň má k dispozícií informácie o intenzite slnečného svetla, zvuku dažďa, rýchlosti a smeru vetra.

Budova je navrhnutá tak, aby využívala prirodzené denné svetlo. Aj vďaka siedmim strešným oknám je osvetlené až 86 % plochy budovy denným svetlom! Namontované senzory automaticky riadia svetlo v kanceláriách a v uzavretých priestoroch. Z množstva ekologických prvkov v interiéri knižnice treba vy-

zdvihnúť nábytok, ktorý pre budovu vyhotovili z kvalitnej javorovej preglejky bez odpadu a ručným skladaním bez použitia skrutiek a klincov. Koberce, sklo, keramika a stropné obklady sú vyrobené z recyklovaných surovín. Použité lepidlá, tmely a farby sú šetrné k životnému prostrediu. Za zmienku stojí aj ventilačný systém, ktorý monitoruje kvalitu vnútorného ovzdušia a osvetlenie parkovacích plôch v suteréne riešené svetlíkmi.

Pobočku, ktorú začali stavať v roku 2004 v rámci projektu Knižnice pre všetkých, otvorili v máji 2005. Náklady na stavbu modernej ekologickej knižnice predstavovali 10,6 milióna dolárov. Plocha knižnice je 1 394 m². Parkovacia plocha v suteréne dokonca až 1 672 m². Knižničný fond tvorí 66 700 kníh, novín a časopisov, mnohé aj v iných jazykoch ako je ang-ličtina. Pobočka má 38 počítačov, špeciálny priestor pre mládež, detský kútik, tri študovne, malú konferenčnú miestnosť na školenia a ďalšie činnosti. V rámci kampane za výstavbu novej pobočky získala knižnica bohaté dary. Jednotlivé priestory sú tak pomenované podľa najštedrejších darcov a prispievateľov. Ide prevažne o obyvateľov Seattlu. Jedna z nich je aj pani z miestnej komunity, ktorá využíva služby knižnice už viac ako 55 rokov.

Zaujímavosti:

►V blízkosti Ballard library je Nordic Heritage Museum jediné múzeum venované osudom Škandinávcov v USA.

► Firma Bohlin Cywinski Jackson bola založená v roku 1985 a má päť pobočiek. Jedna z nich je vo Wilkes Barre, kde býval a zomrel Slovák, rodák z Tajova pri Banskej Bystrici, kňaz, vedec a vynálezca v rádiotelegrafii Jozef Murgaš.

Použitá literatúra:Dostupné na internete:http://www.spl.org/default.asp?pageID=branch_open&branchID=3 [cit. 2010-04-13]Dostupné na internete:http://www.mimoa.eu/projects/United%20States/Seattle/Ballard%20Library [cit. 2010-04-16]Dostupné na internete:http://www.asb.sk/architektura/stavby-a-budovy/nizkoenergeticke/kniznica-znama-v-aka-streche-13.html [cit. 2010-04-13]Dostupné na internete:http://www.flickr.com/ [cit. 2010-04-19]

Predstavujeme moderné svetové knižnice, alebo: Takto by sa nám to páčilo...

Ballard library – knižnica so zelenou strechou

Z množstva ekologických prvkov v interiéri knižnice treba vyzdvihnúť nábytok, ktorý pre budovu vyhotovili z kvalitnej javorovej preglejky bez odpadu a ručným skladaním bez použitia skrutiek a klincov. Koberce, sklo, keramika a stropné obklady sú vyrobené z recyklovaných surovín. Použité lepidlá, tmely a farby sú šetrné k životnému prostrediu. Za zmienku stojí aj ventilačný systém, ktorý monitoruje kvalitu vnútorného ovzdušia a osvetlenie parkovacích plôch v suteréne riešené svetlíkmi.

Pobočku, ktorú začali stavať v roku 2004 v rámci projektu Knižnice pre všetkých, otvorili v máji 2005. Náklady na stavbu modernej ekologickej knižnice predstavovali 10,6 milióna dolárov. Plocha knižnice je 1 394 m². Parkovacia plocha v suteréne dokonca až 1 672 m². Knižničný fond tvorí 66 700 kníh, novín a časopisov, mnohé aj v iných jazykoch ako je angličtina. Pobočka má 38 počítačov, špeciálny priestor pre mládež, detský kútik, tri študovne, malú konferenčnú miestnosť na školenia a ďalšie činnosti. V rámci kampane za výstavbu novej pobočky získala knižnica bohaté dary. Jednotlivé priestory sú tak pomenované podľa najštedrejších darcov a prispievateľov. Ide prevažne o obyvateľov Seattlu. Jedna z nich je aj pani z miestnej komunity, ktorá využíva služby knižnice už viac ako 55 rokov. Zaujímavosti: ►V blízkosti Ballard library je Nordic Heritage Museum jediné múzeum venované osudom Škandinávcov v USA. ► Firma Bohlin Cywinski Jackson bola založená v roku 1985 a má päť pobočiek. Jedna z nich je vo Wilkes Barre, kde býval a zomrel Slovák, rodák z Tajova pri Banskej Bystrici, kňaz, vedec a vynálezca v rádiotelegrafii Jozef Murgaš. Použitá literatúra: Dostupné na internete: http://www.spl.org/default.asp?pageID=branch_open&branchID=3 [cit. 2010-04-13] Dostupné na internete: http://www.mimoa.eu/projects/United%20States/Seattle/Ballard%20Library [cit. 2010-04-16] Dostupné na internete: http://www.asb.sk/architektura/stavby-a-budovy/nizkoenergeticke/kniznica-znama-v-aka-streche-13.html [cit. 2010-04-13] Dostupné na internete: http://www.flickr.com/ [cit. 2010-04-19]

BBaallllaarrdd lliibbrraarryy kknniižžnniiccaa ssoo zzeelleennoouu ssttrreecchhoouu PhDr. Slávka Beracková

Ballardská knižnica je jedna z dvadsiatich siedmich pobočiek Verejnej knižnice v Seattli (The Seattle Public Library). Americký ústav architektov zaradil túto stavbu v roku 2007 medzi desať najúspešnejších enviromentálnych projektov Spojených štátov. Knižnica dostala prednosť pred stovkami iných pozoruhodných stavieb najmä vďaka multifunkčnej streche a využitiu

slnečnej energie. Projektanti z firmy Bohlin Cywinski Jackson sa pri stavbe strechy inšpirovali kultúrnymi tradíciami obyvateľstva škandinávskeho pôvodu žijúceho v tejto štvrti Seattlu. Ich predkovia sa preslávili ako chýrni stavitelia lodí. Budova knižnice je orientovaná smerom od východu na západ. Plochá strecha, ktorá sa na okrajoch dvíha, vytvára oblúk. Na západnej strane je vyššia a pripomína plachty vikingských lodí. Strechu nesú mohutné borovicové trámy podopreté siedmimi radmi stĺpov. Sú navrhnuté tak, aby nepôsobili rušivo ani tvarom ani náterom. Strešné hrady sú spojené lepením z viacerých kusov, aby chránili staré vzácne ihličnaté stromy. Povrch strechy pokrýva približne 18 000 rastlín (napr. materina dúška). Sú vysadené do biologicky rozložiteľného kokosového vlákna rozprestierajúceho sa na vrstve hliny. Jej optimálna výška 15 cm bráni prietoku zrážkovej vody do kanalizácie. Pod hlinou je tvarovaná plastiková fólia. Plní úlohu rezervoára vody na zavlažovanie. Rastliny chránia strechu pred prehrievaním. Profil strechy podmienil vznik šiestich plôch s odlišnou mikroklímou. Vyššie položené časti vysychajú skôr. Nižšie viac zadržujú vodu, a sú lepšie chránené pred vetrom. V najvyššom bode strechy je sedemnásť solárnych panelov. Takýto systém predlžuje podľa expertíz životnosť strechy až trojnásobne! Na streche je vyhliadková plošina. Ten, kto sa chce pozrieť, ako sa darí rastlinám na streche, prípadne na neďalekú horu Olympic Moutains, môže využiť točité schody alebo periskop priamo pri výpožičnom pulte. Zároveň má

k dispozícií informácie o intenzite slnečného svetla, zvuku dažďa, rýchlosti a smeru vetra. Budova je navrhnutá tak, aby využívala prirodzené denné svetlo. Aj vďaka siedmim strešným oknám je osvetlené až 86 % plochy budovy denným svetlom! Namontované senzory automaticky riadia svetlo

v kanceláriách a v uzavretých priestoroch.














Z množstva ekologických prvkov v interiéri knižnice treba vyzdvihnúť nábytok, ktorý pre budovu vyhotovili z kvalitnej javorovej preglejky bez odpadu a ručným skladaním bez použitia skrutiek a klincov. Koberce, sklo, keramika a stropné obklady sú vyrobené z recyklovaných surovín. Použité lepidlá, tmely a farby sú šetrné k životnému prostrediu. Za zmienku stojí aj ventilačný systém, ktorý monitoruje kvalitu vnútorného ovzdušia a osvetlenie parkovacích plôch v suteréne riešené svetlíkmi.

Pobočku, ktorú začali stavať v roku 2004 v rámci projektu Knižnice pre všetkých, otvorili v máji 2005. Náklady na stavbu modernej ekologickej knižnice predstavovali 10,6 milióna dolárov. Plocha knižnice je 1 394 m². Parkovacia plocha v suteréne dokonca až 1 672 m². Knižničný fond tvorí 66 700 kníh, novín a časopisov, mnohé aj v iných jazykoch ako je angličtina. Pobočka má 38 počítačov, špeciálny priestor pre mládež, detský kútik, tri študovne, malú konferenčnú miestnosť na školenia a ďalšie činnosti. V rámci kampane za výstavbu novej pobočky získala knižnica bohaté dary. Jednotlivé priestory sú tak pomenované podľa najštedrejších darcov a prispievateľov. Ide prevažne o obyvateľov Seattlu. Jedna z nich je aj pani z miestnej komunity, ktorá využíva služby knižnice už viac ako 55 rokov. Zaujímavosti: ►V blízkosti Ballard library je Nordic Heritage Museum jediné múzeum venované osudom Škandinávcov v USA. ► Firma Bohlin Cywinski Jackson bola založená v roku 1985 a má päť pobočiek. Jedna z nich je vo Wilkes Barre, kde býval a zomrel Slovák, rodák z Tajova pri Banskej Bystrici, kňaz, vedec a vynálezca v rádiotelegrafii Jozef Murgaš. Použitá literatúra: Dostupné na internete: http://www.spl.org/default.asp?pageID=branch_open&branchID=3 [cit. 2010-04-13] Dostupné na internete: http://www.mimoa.eu/projects/United%20States/Seattle/Ballard%20Library [cit. 2010-04-16] Dostupné na internete: http://www.asb.sk/architektura/stavby-a-budovy/nizkoenergeticke/kniznica-znama-v-aka-streche-13.html [cit. 2010-04-13] Dostupné na internete: http://www.flickr.com/ [cit. 2010-04-19]

8 9

Mgr. Dáša Necpalová

... takto by sa dal nazvať seminár so zameraním na komunikáciu v tíme. 15. apríla 2010 sa na ňom zúčastnilo dvadsaťdva zamestnancov Univerzitnej knižnice UMB v Banskej Bystrici. Prednášajúca – PaedDr. Slávka Hlásna, PhD. z Pedagogickej fa-kulty Univerzity Komenského v Bratislave – si pripravila seminár nie klasickou formou (poslucháči si píšu poznámky a informácie z prednášky prijímajú viac menej pasívne), ale tzv. zážitkovou metódou, pri ktorej si môžu sami medzi sebou vyskúšať, ako funguje komunikácia v tíme. Takáto metóda sľubuje až 85 %-nú úspešnosť zapamätania si výkladu v porovnaní so 60 %-nou z klasickej prednášky.

Hneď v úvode nás prednášajúca upozornila na to, že jej nejde o zmenu vecí, ale o ich zlepšenie. A dodala: „Rada by som vyčerpala tému, nie poslucháčov“. Každý z nás si pripol menovku, posadali sme si do kruhu a „hra“ mohla začať. Pri prvom cvičení sme mali školiteľke prisúdiť vlastnosti – charakteristiky – ktoré by mali byť pre ňu typické, alebo naopak, málo pravdepodobné. Takto sme sa zábavnou formou dozvedeli, do akej miery sme úspešní pri posudzovaní druhého človeka: či podľa prvého dojmu, či podľa projekcie, alebo – ako to, my, ženy, často robíme – podľa intuície.

V ďalšom teste sme si overili, ako dobre poznáme samých seba, a, čo je pre nás prirodzené. Po vyplnení dotazníku o štýloch poznávania sa každý dozvedel svoj osob-nostný typ – či je aktivista, reflektor, teoretik alebo pragmatik. Po vyhodnotení všetkých dotazníkov a po zakreslení výsledkov do siete v grafe sme sa kolektívne javili ako silná skupina reflektorov. Našli sa medzi nami aj individuality – výrazní aktivisti, pragmatici, či teoretici. Podľa vyjadrenia školiteľky je pre tzv. reflektory typická pedantná a dôkladná práca. Sú spokojní, keď môžu postupovať svojím vlastným tempom. Nevyhovuje im, keď pracujú pod tlakom, v časovej tiesni, keď sú nútení rýchlo alebo často striedať odlišné aktivity. Dozvedeli sme sa, že jednotlivé štýly poznávania sa v priebehu života nemenia, vekom sa môže meniť iba ich vyhranenosť. Neexistuje lepší alebo horší štýl, každý môže byť prínosom pre tímovú prácu. Dôležité je prijímať odlišnosti.

V ďalšej činnosti sme boli rozdelení do štyroch skupín. Všetky dostali rovnaké indície a rovnakú úlohu – vyriešiť „kriminálny prípad“. Z vyhodnotenia sme zistili, že pri komu-nikácii v tíme sa využíva viac ako dvadsať komunikačných foriem – aktívne počúvanie, asertivita, argumentácia, analýza, dedukcia, syntéza, presviedčanie a pod. A záver? Zaujímavý – napriek rovnakým informáciám na začiatku úlohy dospeli všetky štyri skupiny predsa len k mierne odlišným záverom.

Pomocou tzv. Belbinovho testu tímových rolí sme zisťovali, ktoré tímové roly sú pre nás charakteristické. Test každému z nás odhalil, či je vodca, koordinátor, moderá-tor, inšpirátor, mysliteľ, organizátor, prieskumník, kooperátor, kontrolór, špecialista – vo väčšine prípadov išlo o kombináciu viacerých rolí. Väčšinový výsledok testov pre našu kolektívnu skupinu znel: prevaha osobnostného typu kooperátor. Dozvedeli sme

sa, že kooperátori sú najväčšou oporou tímu, sú veľmi pružní a prispôsobiví rôznym situáciám a ľuďom. Sú vnímaví a diplomatickí. Konajú s citom pre danú prácu, ale, paradoxne, v kritických situáciách môžu byť aj nerozhodní. Kooperátori dokážu tlmiť, ba až celkom mariť rodiace sa konflikty, ktoré hrozia vo vnútri tímu a umožňujú tak efektívne rokovanie. Nemajú radi nedorozumenia, snažia sa im vyhnúť veľkým oblú-kom. Na tím pôsobia stmeľujúco.

Aj ďalšie aktivity boli nielen zábavné, ale aj poučné. Naučili sme sa, napríklad, niečo o neverbálnej komunikácii. Posledný test mal odhaliť, do akej miery sme empatickí – schopní vcítiť sa do myslenia a pocitov druhých. Aj v tomto teste sme ako kolektív obstáli veľmi pozitívne.

Čo nám teda seminár dal? Určite veľa nových informácií o každom z nás, o našich kolegoch, o vedúcich pracovníkoch, ale aj o tom, ako sme schopní komunikovať, či spolupracovať v tíme. Okrem ponaučenia nám priniesol spestrenie a uvoľnenie od každodenného pracovného kolobehu. Seminár podobného typu, ako aj prednášajúcu, vrelo odporúčame každému pracovnému kolektívu.

najväčšou oporou tímu, sú veľmi pružní a prispôsobiví rôznym situáciám a ľuďom. Sú vnímaví a diplomatickí. Konajú s citom pre danú prácu, ale, paradoxne, v kritických situáciách môžu byť aj nerozhodní. Kooperátori dokážu tlmiť, ba až celkom mariť rodiace sa konflikty, ktoré hrozia vo vnútri tímu a umožňujú tak efektívne rokovanie. Nemajú radi nedorozumenia, snažia sa im vyhnúť veľkým oblúkom. Na tím pôsobia stmeľujúco.

Aj ďalšie aktivity boli nielen zábavné, ale aj poučné. Naučili sme sa, napríklad, niečo o neverbálnej komunikácii. Posledný test mal odhaliť, do akej miery sme empatickí – schopní vcítiť sa do myslenia a pocitov druhých. Aj v tomto teste sme ako kolektív obstáli veľmi pozitívne.

Čo nám teda seminár dal? Určite veľa nových informácií o každom z nás, o našich kolegoch, o vedúcich pracovníkoch, ale aj o tom, ako sme schopní komunikovať, či spolupracovať v tíme. Okrem ponaučenia nám priniesol spestrenie a uvoľnenie od každodenného pracovného kolobehu. Seminár podobného typu, ako aj prednášajúcu, vrelo odporúčame každému pracovnému kolektívu.

Vzdelávanie netradičnou formou

10 11

Ing. Igor Prokop

Keď v júli minulého roka Medzinárodná korčuliarska únia ISU určovala nominácie na krasokorčuliarske súťaže, neočakával som, že po štyroch rokoch budem opätovne nominovaný na najvýznamnejšie svetové športové podujatie. ISU sa snaží obmieňať hlavných činovníkov na vrcholných funkčných postoch a dať príležitosť viacerým, zvlášť, ak je takáto príležitosť len raz za štyri roky. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď po dvoch nomináciách na súťaže Grand Prix série ISU seniorov a juniorov prišla ďalšia nominácia, a to hneď na hlavného rozhodcu „kráľovskej“ súťaže mužov na 17. zimných olympijských hrách vo Vancouveri. Kredit takejto nominácie je porovnateľný, napríklad, s nomináciou futbalového rozhodcu pískať finále majstrovstiev sveta. V krasokorčuľovaní už pre roz-hodcu niet vyššej méty. Olympijská súťaž sa v tomto športe cení vyššie ako majstrovstvá sveta, pretože tie sa konajú každý rok, kým olympiáda len raz za štyri roky. Šancí zúčastniť sa, a nebodaj vyhrať, je teda omnoho menej, a to dodáva súťaži zvláštnu esenciu. Platí to pre pretekárov, ako aj pre rozhodcov. Nomináciu som zo strany ISU pociťoval ako vyjadrenie dôvery a uznania mojej doterajšej rozhodcovskej činnosti, ale aj ako obrovskú zodpovednosť. I keď hlavný rozhodca sa priamo nepodieľa na vytvorení výsledku – riadi celú súťaž a dozerá na to, aby boli dodržané všetky relevantné pravidlá – v prípade potreby musí rýchlo a správne reagovať. Okrem mňa ISU nominovala na funkciu tech-nického špecialistu v súťaži žien Zuzanu Začkovú. V procedúrach nominácií a žrebovaní sme získali aj miesto rozhodcov v súťaži mužov i žien, ktoré obsadili Dr. Allan Böhm a Dr. Lenka Bohunická. Hoci sme mali v olympijských krasokorčuliarskych súťažiach len jedinú pretekárku – Ivanu Reitmeyerovú, Slovensko bolo zastúpené až štyrmi činovníkmi – reprezentantmi Medzinárodnej korčuliarskej únie. Výkony krasokorčuliarov v priebehu sezóny na predolympijských súťažiach sľubovali nevídané športové zápolenie a fantas-tickú úroveň súťaže. Očakávania okorenili mužské hviezdy svetového krasokorčuľovania Jevgenij Pľjuščenko, víťaz posledných olympijských hier, Stephan Lambiel, ale aj Daisuke Takahashi, ktorí sa vracali na súťažný ľad po dlhších prestávkach.

Podľa prvého itineráru som mal pricestovať do Vancouveru popoludní v deň otváracieho ceremoniálu. Neskôr mi organizačný výbor ponúkol možnosť pricestovať o deň skôr, aby som sa stihol na ceremoniáli aj zúčastniť. Výbor bol veľkorysý aj v tom, že činovníkom umožnil zostať vo Vancouveri aj po skončení našej práce, a to prakticky do posledného dňa olympiády.

Po komplikovanom lete z Viedne cez Frankfurt a Calgary, a po problémoch s batožinou, som priletel do Vancouveru. Našťastie, akreditácia bola dobre pripravená a prebehla hneď na letisku. Aj odvoz autom do hotela bol zorganizovaný dobre a rýchlo. Takmer okamžite však bolo treba odísť

na otvorenie hier. Diváci museli prísť zavčasu vzhľadom na to, že každý prechádzal bezpečnostnou kontrolou. Organizácia vstupu na štadión bola dosť chaotická. Hoci sme mali sprievodkyňu, ani ona sa nedokázala správne zorientovať a dobrovoľníci, slúžiaci na rôznych miestach, tiež neboli príliš užitoční. Nakoniec sme si miesta našli, aj keď ne-boli presne tam, kde sme mali podľa lístkov sedieť. Skvelú atmosféru a nadšenú kulisu výborne zostavenému programu otváracieho ceremoniálu vytvorilo vyše 60 tisíc divákov v uzatvorenom priestore Štadióna BC Place (BC: British Columbia, provincia Kanady, kde sa nachádza aj Vancouver). Tvorcovia nevyužili len celú plochu štadióna, ale doslo-va celý priestor! Stále sa bolo na čo pozerať, svetelné i zvukové efekty boli zaujímavé a nápadité. Pritom, v jednom čase sa na rôznych miestach dialo viac ako stíhalo televízne vysielanie zaberať a prenášať. Kým jedna akcia končila, už nastupovala ďalšia, alebo súčasne vystupovalo množstvo ľudí, z ktorých každý predvádzal niečo iné. Všetci diváci si našli na svojich sedadlách kartónovú škatuľu, v ktorej boli baterka, elektrická sviečka, akési biele papierové pončo, kanadská vlajočka a palička na bubnovanie. Škatule sa neskôr zmenili na bubienky. Každá z rekvizít sa použila istým spôsobom na dotvorenie režijného zámeru tvorcov programu a atmosféry v hale. Nezabudnuteľné boli nadšené ovácie a zvukové prejavy kanadských divákov, keď na ploche štadióna vítali domácich olympionikov bubnovaním na bubienky a mávaním kanadskými vlajočkami. Podobný efekt mali aj desaťtisíce bateriek či sviečok, ktorých používanie koordinovali animátori. Divákom názorne ukazovali, čo a kedy treba podľa scenára robiť. Medzi účinkujúcimi bola aj Nely Furtado a ďalší známi kanadskí umelci. Na čestnej tribúne, okrem prezidenta Medzinárodného olympijského výboru J. Roggeho a kanadskej generálnej guvernérky Michaëlle Jeanovej, bol aj J. A. Samaranch, pred-chádzajúci prezident MOV, ktorý nedávno zomrel. Dobrú slávnostnú náladu účastníkom nepokazil ani technický problém pri vztyčovaní štvrtého „polienka“ olympijského ohňa. Ra-dostná atmosféra sa preniesla aj do ulíc Vancouve-ra, ktoré sa premenili na dejisko akejsi nekončiacej sa permanentnej dvojtýždňovej party. Už na ceste z otváracieho ceremoniálu sme sa museli predierať večernými ulicami preplnenými športovými nadšen-cami. Na ulici Robson Street, kde stál náš hotel, sa každý večer konali koncerty hudobníkov a rôzne iné atrakcie, vystúpenia, ohňostroje. Ľudia, či už miestni alebo návštevníci, si túto živú atmosféru naozaj užívali. Samozrejme, reštaurácie, bufety, bary i diskotéky fungovali na plné obrátky.

Ďalšie dni sa niesli viac-menej v pracovnej atmosfére. Potreboval som sa oboznámiť s naším korčuliarskym štadiónom v hale Pacific Colisseum, zistiť, kde, čo a kto je, absolvovať viacero prípravných mítingov a na tréningoch sa trochu pozoznamovať aj s pretekármi v mojej súťaži. Sólisti v krasokorčuľovaní nesmú mať súťažnú hudbu so spievaným textom, preto si hlavný rozhodca môže toto skontrolovať už na tréningoch, a v prípade pochýb preveriť. Za porušenie pravidla je rozhodca povinný vykonať bodovú zrážku, ktorá môže zohrať významnú úlohu v umiestnení pretekára. Musel som sa poinformovať aj na fungovanie

RReemmiinniisscceenncciiee nnaa ZZiimmnnéé oollyymmppiijjsskkéé hhrryy 22001100 vvoo VVaannccoouuvveerrii Ing. Igor Prokop Keď v júli minulého roka Medzinárodná korčuliarska únia ISU určovala nominácie na krasokorčuliarske súťaže, neočakával som, že po štyroch rokoch budem opätovne nominovaný na najvýznamnejšie svetové športové podujatie. ISU sa snaží obmieňať hlavných činovníkov na vrcholných funkčných postoch a dať príležitosť viacerým, zvlášť, ak je takáto príležitosť len raz za štyri roky. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď po dvoch nomináciách na súťaže Grand Prix série ISU seniorov a juniorov prišla ďalšia nominácia, a to hneď na hlavného rozhodcu „kráľovskej“ súťaže mužov na 17. zimných olympijských hrách vo Vancouveri. Kredit takejto nominácie je porovnateľný, napríklad, s nomináciou futbalového rozhodcu pískať finále majstrovstiev sveta. V krasokorčuľovaní už pre rozhodcu niet vyššej méty. Olympijská súťaž sa v tomto športe cení vyššie ako majstrovstvá sveta, pretože tie sa konajú každý rok, kým olympiáda len raz za štyri roky. Šancí zúčastniť sa, a nebodaj vyhrať, je teda omnoho menej, a to dodáva súťaži zvláštnu esenciu. Platí to pre pretekárov, ako aj pre rozhodcov. Nomináciu som zo strany ISU pociťoval ako vyjadrenie dôvery a uznania mojej doterajšej rozhodcovskej činnosti, ale aj ako obrovskú zodpovednosť. I keď hlavný rozhodca sa priamo nepodieľa na vytvorení výsledku riadi celú súťaž a dozerá na to, aby boli dodržané všetky relevantné pravidlá v prípade potreby musí rýchlo a správne reagovať. Okrem mňa ISU nominovala na funkciu technického špecialistu v súťaži žien Zuzanu Začkovú. V procedúrach nominácií a žrebovaní sme získali aj miesto rozhodcov v súťaži mužov i žien, ktoré obsadili Dr. Allan Böhm a Dr. Lenka Bohunická. Hoci sme mali v olympijských krasokorčuliarskych súťažiach len jedinú pretekárku Ivanu Reitmeyerovú, Slovensko bolo zastúpené až štyrmi činovníkmi reprezentantmi Medzinárodnej korčuliarskej únie. Výkony krasokorčuliarov v priebehu sezóny na predolympijských súťažiach sľubovali nevídané športové zápolenie a fantastickú úroveň súťaže. Očakávania okorenili mužské hviezdy svetového krasokorčuľovania Jevgenij Pľjuščenko, víťaz posledných olympijských hier, Stephan Lambiel, ale aj Daisuke Takahashi, ktorí sa vracali na súťažný ľad po dlhších prestávkach. Podľa prvého itineráru som mal pricestovať do Vancouveru popoludní v deň otváracieho ceremoniálu. Neskôr mi organizačný výbor ponúkol možnosť pricestovať o deň skôr, aby som sa stihol na ceremoniáli aj zúčastniť. Výbor bol veľkorysý aj v tom, že činovníkom umožnil zostať vo Vancouveri aj po skončení našej práce, a to prakticky do posledného dňa olympiády. Po komplikovanom lete z Viedne cez Frankfurt a Calgary, a po problémoch s batožinou, som priletel do Vancouveru. Našťastie, akreditácia bola dobre pripravená a prebehla hneď na letisku. Aj odvoz autom do hotela bol zorganizovaný dobre a rýchlo. Takmer okamžite však bolo treba odísť

Reminiscencie na Zimně olympijské hry 2010 vo Vancouverina otvorenie hier. Diváci museli prísť zavčasu vzhľadom na to, že každý prechádzal bezpečnostnou kontrolou. Organizácia vstupu na štadión bola dosť chaotická. Hoci sme mali sprievodkyňu, ani ona sa nedokázala správne zorientovať a dobrovoľníci, slúžiaci na rôznych miestach, tiež neboli príliš užitoční. Nakoniec sme si miesta našli, aj keď neboli presne tam, kde sme mali podľa lístkov sedieť. Skvelú atmosféru a nadšenú kulisu výborne zostavenému programu otváracieho ceremoniálu vytvorilo vyše 60 tisíc divákov v uzatvorenom priestore Štadióna BC Place (BC: British Columbia, provincia Kanady, kde sa nachádza aj Vancouver). Tvorcovia nevyužili len celú plochu štadióna, ale doslova celý priestor! Stále sa bolo na čo pozerať, svetelné i zvukové efekty boli zaujímavé a nápadité. Pritom, v jednom čase sa na rôznych miestach dialo viac ako stíhalo televízne vysielanie zaberať a prenášať. Kým jedna akcia končila, už nastupovala ďalšia, alebo súčasne vystupovalo množstvo ľudí, z ktorých každý predvádzal niečo iné. Všetci diváci si našli na svojich sedadlách kartónovú škatuľu, v ktorej boli baterka, elektrická sviečka, akési biele papierové pončo, kanadská vlajočka a palička na bubnovanie. Škatule sa neskôr zmenili na bubienky. Každá z rekvizít sa použila istým spôsobom na dotvorenie režijného zámeru tvorcov programu a atmosféry v hale. Nezabudnuteľné boli nadšené ovácie a zvukové prejavy kanadských divákov, keď na ploche štadióna vítali domácich olympionikov bubnovaním na bubienky a mávaním kanadskými vlajočkami. Podobný efekt mali aj desaťtisíce bateriek či sviečok, ktorých používanie koordinovali animátori. Divákom názorne ukazovali, čo a kedy treba podľa scenára robiť. Medzi účinkujúcimi bola aj Nely Furtado a ďalší známi kanadskí umelci. Na čestnej tribúne, okrem prezidenta Medzinárodného olympijského výboru J. Roggeho a kanadskej generálnej guvernérky Michaëlle Jeanovej, bol aj J. A. Samaranch, predchádzajúci prezident MOV, ktorý nedávno zomrel. Dobrú slávnostnú náladu účastníkom nepokazil ani technický problém pri vztyčovaní štvrtého „polienka“ olympijského ohňa. Radostná atmosféra sa preniesla aj do ulíc Vancouvera, ktoré sa premenili na dejisko akejsi nekončiacej sa permanentnej dvojtýždňovej party. Už na ceste z otváracieho ceremoniálu sme sa museli predierať večernými ulicami preplnenými športovými nadšencami. Na ulici Robson Street, kde stál náš hotel, sa každý večer konali koncerty hudobníkov a rôzne iné atrakcie, vystúpenia, ohňostroje. Ľudia, či už miestni alebo návštevníci, si túto živú atmosféru naozaj užívali. Samozrejme, reštaurácie, bufety, bary i diskotéky fungovali na plné obrátky. Ďalšie dni sa niesli viac-menej v pracovnej atmosfére. Potreboval som sa oboznámiť s naším korčuliarskym štadiónom v hale Pacific Colisseum, zistiť, kde, čo a kto je, absolvovať viacero prípravných mítingov a na tréningoch sa trochu pozoznamovať aj s pretekármi v mojej súťaži. Sólisti v krasokorčuľovaní nesmú mať súťažnú hudbu so spievaným textom, preto si hlavný rozhodca môže toto skontrolovať už na tréningoch, a v prípade pochýb preveriť. Za porušenie pravidla je rozhodca povinný vykonať bodovú zrážku, ktorá môže zohrať významnú úlohu v umiestnení pretekára. Musel som sa poinformovať aj na fungovanie dopravy medzi hotelom a štadiónom, aby som nezmeškal niečo

12 13

dopravy medzi hotelom a štadiónom, aby som nezmeškal niečo dôležité. Informačné materiály, ktoré sme od organizátorov dostali, boli len veľmi kusé. Neposkytovali dosta-tok všeobecných informácií potrebných na efektívne fungovanie pri takýchto náročných a komplikovaných podujatiach. Súťaž v krátkom programe prebehla celkom hladko. Na čele sa usadil Rus Jevgenij Pljuščenko, no len s veľmi malým náskokom. Oveľa drama-tickejšia sa ukázala súťaž vo voľných jazdách. Pljuščenko nezopakoval brilantný výkon z majstrovstiev Európy. Len pár zaváhaní a chýb spôsobilo, že nakoniec skončil druhý a neobhájil olympijské víťazstvo spred štyroch rokov v Turíne. A to i napriek tomu, že predviedol najťažší prvok v súťaži skokovú kombináciu štvoritého a trojitého odpichnutého rittbergera, alebo v anglickej terminológii toe-loopa za ktorý získal aj adekvátne vysoký počet bodov. Asi najčastejšia otázka, ktorú som po návrate z olympiády dostával, bola „... ako to, že Pljuščenko nevyhral?“ Z piatich známok za programové kompo-nenty, ktoré vyjadrujú umelecký aspekt krasokorčuľovania, mali on aj Američan Evan Lysacek úplne rovnaký počet bodov. Pri existujúcom systéme to bola matematicky veľká náhoda. O víťazstve rozhodol počet bodov za technické elementy, z ktorých niektoré mal viac či menej lepšie jeden, iné zasa druhý pretekár. Napokon, pri prakticky bezchybnom výkone nazbieral viac „bodíkov“ Evan Lysacek, a stal sa olympijským víťazom. Našťastie, ani tu som nemusel riešiť problematické situácie. Neboli podané ani žiadne oficiálne protesty. Jediné neočakávané „spestrenie“ spôsobilo prerušenie voľnej jazdy Japonca Odu zavi-nené uvoľnenou šnúrkou na topánke. Išlo však o celkom presnú situáciu dobre ošetrenú pravidlami. Na druhý deň po súťaži ma čakala povinná hodnotiaca diskusia s rozhodca-mi za okrúhlym stolom. Po jej skončení by som mohol mať už len voľné dni. Ale podľa dohody a mimo olympijského programu som musel ešte absolvovať certifikačné skúšky na technického kontrolóra ISU pre športové dvojice. Žiadalo si to ale „prestaviť hlavu“ na inú funkciu a pripraviť sa na skúšky po teoretickej i praktickej stránke. Začal som sa obzerať po nejakých suveníroch. Dostať sa do centrálneho olympijského obchodu v obchodnom dome Hudson Bay bolo však dosť ťažké. Rad záujemcov sa tiahol pred vchodom niekoľko desiatok metrov, niekedy až za roh budovy. Vyzeralo to, že ľudia tam musia čakať jednu, i dve hodiny. Rady sa však nevytvárali len tam. Návštevníci z celého sveta, no prevažne Kanaďania, boli schopní stáť v nekonečných radoch na čokoľvek, od vstupu do galérie alebo múzea, na výstavu medailí v jednej z kanadských bánk, až po odfotogra-fovanie sa pri nejakej atrakcii. Niekedy už ani metro nestačilo pojať davy ľudí, a tie potom stáli v rade až von zo stanice na ulici. Mesto bolo skutočne preplnené. Časom to začalo byť, pravdu povediac, aj únavné, najmä, ak ste sa ponáhľali a chceli sa niekam rýchlo dostať. Vzhľadom na pomerne nízku hustotu obyvateľstva v Kanade sa mi zdalo, že do Vancouveru prišli asi všetci. Ale v olympijskej patriotickej eufórii to nikomu príliš neprekážalo, naopak, väčšina ľudí sa na uliciach dobre zabávala. Niekedy som v zamyslení zrazu i zaváhal, kde to vlastne som, či v Kanade alebo v Číne. Vo Vancouveri žije veľa obyvateľov ázijského pôvodu. Mnohí sa už narodili v Kanade imigrantom z Číny, Japonska a z ďalších ázijských krajín. I keď nepoznám štatistické demografické údaje, na uliciach je to, veru, vidieť!

Kozmopolitný charakter mesta sa prejavuje aj vo výbere reštaurácií rôznych národných kuchýň. Sú tam čínske, talianske, vietnamské, indické, thajské, grécke i americké „steak housy“, a iste by sme našli mnoho ďalších. Gurmáni si majú z čoho vyberať. Cudzinec, aj s pomocou informačných materiálov, sa v nich vie len ťažko orientovať. Rovnako náročné

je vybrať si dobrú, nie príliš drahú a najmä zodpovedajúcu kuchyňu svojej chuti. Tu je potom odporúčanie od domácich na nezaplatenie. Slovenskú som medzi nimi nehľadal – vedel som, že najlepšia aj tak bude v Slovenskom reprezentačnom dome. Takže, keď som zatúžil dať si niečo iné ako sendvič alebo bagetu, niečo dobré a „našské“, bol tu Slovenský reprezentačný dom. Navštívil som ho niekoľkokrát. Vždy som sa stretol s priateľskou a vysoko profesionál-nou obsluhou. Dom ponúkal tradičné slovenské „klasické“ jedlá vrátane guláša, bryndzových halušiek, a najmä, poriadne pivo a skvelé vína. Bol v priestoroch centra pre filmové umenie, čo umožnilo prezentovať tam i slovenské umenie – Barabášove či Jakubiskove filmy. V sloven-ských médiách sa objavila aj kritika Slovenského domu, ktorá vyplývala z nepochopenia posla-

nia a účelu domu. Ten mal predovšetkým poskytnúť akýsi kus domova slovenským účastníkom olympiády v ďalekej cudzine, mal byť miestom stretávania sa športovcov, funkcionárov, novinárov, reportérov, vlád-nych a politických predstaviteľov, sponzorov, umelcov, fanúšikov a ich hostí. Tento raz chceli organizátori Slovenský dom viac otvoriť aj pre verejnosť, propago-vať a popularizovať tak Slovensko. Pritom však určite nebolo cieľom urobiť z neho komerčnú reštauráciu,

kaviareň alebo bar. Ponúkal sa prístup na kultúrne podujatia so sprievodným „all inclusive“ vstupom do exkluzívneho „klubu“ s občerstvením. Nebolo možné ho porovnávať s bežnou diskotékou alebo pivárňou typu „Irish Pub“. Na takúto prevádzku jednak neboli podmienky, a s tým úmyslom ani nebol vytvorený. Možno to nebolo najšťastnejšie riešenie, ale každý hosť sa mohol slobodne rozhodnúť, či si vstupenku kúpi alebo nie. Na pozvanie mojich ruských kolegov a priateľov som mal možnosť navštíviť aj Ruský dom. Pôsobil veľkoryso a bol umiestnený v prenajatých priestoroch centra pre vedu a techniku. Do Ruského domu sa bolo možné dostať len s dočasnou hosťovskou kartou, ktorú museli moji ruskí známi vybaviť vopred. Rusko sa prezentovalo najmä ako usporiadateľská krajina budú-cich Zimných olympijských hier 2014 v Soči. Okrem iného pripravili veľký reliéfny model Soči a pripravovaných športovísk. Už aj vzhľadom na túto skutočnosť bol Ruský dom vnímaný v oveľa väčšom rozsahu než náš. Sponzorovala ho spoločnosť Rosneft, a to hovorí samo za seba.

Po týždni vo Vancouveri som sa chcel pozrieť aj na športoviská mimo mesta. Keďže moja súťaž už skončila, mohol som konečne vycestovať aj do Whistleru. Tu sa konali najmä lyžiarske súťaže. Wistler bol vzdialený od Vancouveru asi 125 km, teda dve hodiny cesty autobusom. Na zmysluplný výlet bolo treba celý deň. Ráno som vyštartoval na autobus, ktorý odchádzal spred neďalekého olympijského hotela Westin. Počasie sa ukazovalo veľmi pekné. Po príchode do Whistler Village som si prezrel toto mestečko postavené v štýle alpských stredísk. Whistler je známe lyžiarske centrum s mnohými hotelmi, rešta-uráciami, kaviarňami, barmi a obchodíkmi. V jeho okolí, a tiež v novej časti Upper Village, sú postavené luxusné horské nehnuteľnosti. V ich prípade je však ťažké hovoriť o nich ako o chatách. Zistil som si aj podmienky prenájmu lyžiarskeho výstroja a cenu ski-pasov. Mal som v úmysle aspoň trochu využiť príležitosť a zalyžovať si na kanadských svahoch. Po rýchlej prehliadke Whistleru som sa rozhodol navštíviť súťaž a štadión biatlonistov v areáli, vzdialenom asi 25 km od Whistler Village. Bez problému som dostal od olympij-skej dopravnej služby auto so šoférom. Odviezol ma na záchytné parkovisko, z ktorého

v nich vie len ťažko orientovať. Rovnako náročné je vybrať si dobrú, nie príliš drahú a najmä zodpovedajúcu kuchyňu svojej chuti. Tu je potom odporúčanie od domácich na nezaplatenie. Slovenskú som medzi nimi nehľadal vedel som, že najlepšia aj tak bude v Slovenskom reprezentačnom dome. Takže, keď som zatúžil dať si niečo iné ako sendvič alebo bagetu, niečo dobré a „našské“, bol tu Slovenský reprezentačný dom. Navštívil som ho niekoľkokrát. Vždy som sa stretol s priateľskou a vysoko profesionálnou obsluhou. Dom ponúkal tradičné slovenské „klasické“ jedlá vrátane guláša, bryndzových halušiek, a najmä, poriadne pivo a skvelé vína. Bol v priestoroch centra pre filmové umenie, čo umožnilo prezentovať tam i slovenské umenie Barabášove či Jakubiskove filmy. V slovenských médiách sa objavila aj kritika Slovenského

domu, ktorá vyplývala z nepochopenia poslania a účelu domu. Ten mal predovšetkým poskytnúť akýsi kus domova slovenským účastníkom olympiády v ďalekej cudzine, mal byť miestom stretávania sa športovcov, funkcionárov, novinárov, reportérov, vládnych a politických predstaviteľov, sponzorov, umelcov, fanúšikov a ich hostí.

Tento raz chceli organizátori Slovenský dom viac otvoriť aj pre verejnosť, propagovať a popularizovať tak Slovensko. Pritom však určite nebolo cieľom urobiť z neho komerčnú reštauráciu, kaviareň alebo bar. Ponúkal sa prístup na kultúrne podujatia so sprievodným „all inclusive“ vstupom do exkluzívneho „klubu“ s občerstvením. Nebolo možné ho porovnávať s bežnou diskotékou alebo pivárňou typu „Irish Pub“. Na takúto prevádzku jednak neboli podmienky, a s tým úmyslom ani nebol vytvorený. Možno to nebolo najšťastnejšie riešenie, ale každý hosť sa mohol slobodne rozhodnúť, či si vstupenku kúpi alebo nie. Na pozvanie mojich ruských kolegov a priateľov som mal možnosť navštíviť aj Ruský dom. Pôsobil veľkoryso a bol umiestnený v prenajatých priestoroch centra pre vedu a techniku. Do Ruského domu sa bolo možné dostať len s dočasnou hosťovskou kartou, ktorú museli moji ruskí známi vybaviť vopred. Rusko sa prezentovalo najmä ako usporiadateľská krajina budúcich Zimných olympijských hier 2014 v Soči. Okrem iného pripravili veľký reliéfny model Soči a pripravovaných športovísk. Už aj vzhľadom na túto skutočnosť bol Ruský dom vnímaný v oveľa väčšom rozsahu než náš. Sponzorovala ho spoločnosť Rosneft, a to hovorí samo za seba. Po týždni vo Vancouveri som sa chcel pozrieť aj na športoviská mimo mesta. Keďže moja súťaž už skončila, mohol som konečne vycestovať aj do Whistleru. Tu sa konali najmä lyžiarske súťaže. Wistler bol vzdialený od Vancouveru asi 125 km, teda dve hodiny cesty autobusom. Na zmysluplný výlet bolo treba celý deň. Ráno som vyštartoval na autobus, ktorý odchádzal spred neďalekého olympijského hotela Westin. Počasie sa ukazovalo veľmi pekné. Po príchode do Whistler Village som si prezrel toto mestečko postavené v štýle alpských stredísk. Whistler je známe lyžiarske centrum s mnohými hotelmi, reštauráciami, kaviarňami, barmi a obchodíkmi. V jeho okolí, a tiež v novej časti Upper Village, sú postavené luxusné horské nehnuteľnosti. V ich prípade je však ťažké hovoriť o nich ako o chatách. Zistil som si aj podmienky prenájmu lyžiarskeho výstroja a cenu ski-pasov. Mal som v úmysle aspoň trochu využiť príležitosť a zalyžovať si na kanadských svahoch. Po rýchlej prehliadke

14 15

premávala kyvadlová doprava ku štadiónu. Tam však práve pristál vrtuľník na odvoz nejakého zraneného. To spôsobilo, že autobus nemohol prejsť, a tak som sa vybral hore peši. Bola to vcelku príjemná prechádzka horským prostredím. Na štadión som prišiel len na záver, keď v ten deň v súťaži žien skončila naša reprezentantka Nasťa Kuzminová na 8. mieste. Až keď som sa stretol s vedením slovenskej výpravy, dozvedel som sa, že sme pred chvíľou získali bronzovú medailu zásluhou Pavla Hurajta. Škoda, že som to nestihol a nevidel na vlastné oči. Popoludní som sa ešte stihol vrátiť do Whistleru a prezrieť si bobovú dráhu. Tá sa, žiaľ, pred začiatkom olympiády stala osudnou pre gruzínskeho pretekára Nodara Kumaritašviliho, ktorý z nej na tréningu vyletel, narazil do konštrukcie a tragicky zahynul. Jeho smrť poznačila aj otvárací ceremoniál olympijských hier. Pretekári v ľadovom koryte dosahovali priam vražedné rýchlosti 140-150 km/h. Človek si to uvedomí oveľa lepšie, až keď to vidí naživo a na vlastné oči. Dráha je technicky veľmi náročné zariadenie s umelým chladením. Pod ňou bolo vidno ťahajúce sa hrubé zväzky rôznych káblov. Keď sa popoludňajšie slniečko oprelo a zahrialo ľad na dráhe, museli byť niektoré jej úseky chránené protislnečnými roletami, aby mali všetky bobové posádky rovnaké podmienky. Preto usporiadatelia po každom prechode bobu zaťahovali v slnečných častiach dráhy rolety a opäť ich vyťahovali tesne pred prejazdom ďalšieho.

Na druhý deň som sa do Whistleru vrátil. Mojím zámerom bolo, aby som si aj ja trochu užil aktívny pohyb na lyžiach. V odporúčanej požičovni som si prenajal lyže a v centrálnej pokladni kúpil ski-pas. Aj tu však už stáli dlhé rady, ktoré bolo treba vystáť. No potom to už bola len radosť. Miestni lyžiari, s ktorými som sa rozprával čakajúc v rade na per-manentku, ma zobrali so sebou na sedačku, čo bol o niečo rýchlejší spôsob dostať sa hore ako čakať na kabínovú lanovku. Moji noví známi ma trochu zorientovali v stredisku a odporučili mi zjazdovky, na ktorých by som mohol začať. Lanoviek a vlekov tam bolo veľa, doba čakania nulová alebo len minimálna. Aj možností, kadiaľ sa spustiť dolu, bolo mnoho. K tomu nádherné slnečné počasie, krásne výhľady na okolité Skalnaté vrchy (4 800 km dlhé pohorie tiahnuce sa od Britskej Kolumbie v Kanade až po Nové Mexiko v USA), výborne upravené zjazdovky s dobrým snehom, teplota okolo - 5°C... jednoducho, absolútna pohoda a relax. Čo viac som si mohol priať? Hoci organizátori pred začiatkom olympijských hier mali na niektorých tratiach problémy so snehom, informácie v horných partiách Whistler Peaku udávali vrstvu snehu vysokú takmer 3 m! Keď sa už človeku zunovalo lyžovať sa, mohol sa previezť gondolou „Peak 2 Peak“ na druhú stranu údolia na svahy Blackkcomb. Samotná jazda visutou lanovkou, ktorá patrí k svetovým unikátom v tejto oblasti, je vzrušujúci zážitok. Celkovú dĺžku dráhy 4,4 km prekoná kabína za 11 minút rýchlosťou 7,5 m/s. Lanovka má na každej strane po dva stožiare vysoké od 35 do 65 m. Rozpätie voľne visiaceho lana medzi stožiarmi dosahuje neuveriteľných 3 024 m! Na dvoch nosných lanách s hrúbkou 56 mm je zavesených 28 kabín. Kapacita každej je 28 osôb. Interval odchodu kabín zo stanice štartu je len 49 sekúnd, čo predstavuje prepravnú kapacitu 2 050 osôb/h v každom smere! Napriek množstvu návštevníkov, lyžiarov a snoubordistov na svahoch nebolo treba na lanovku vôbec čakať. Kabína po-núka nádherný panoramatický výhľad. Najmä pohľad dolu tají dych, pretože v najvyššom mieste nad údolím Fitzsimmons Creek je vo výške takmer pol kilometra, presne 436 metrov. Pre ešte viac adrenalínovejší zážitok sú k dispozícii aj dve kabíny so skleneným dnom. Prevádzka lanoviek zväčša končila o 16.00 h. Musel som sa dobre poponáhľať,

vrátiť výstroj do požičovne, nezmeškať autobus späť do Vancouveru o 17.00 h, a ešte stihnúť niečo vidieť z večernej súťaže na našom štadióne. Nádherný deň sa pomaly končil. Zapadajúce slnko medzi nasúvajúcimi sa mráčikmi vykúzlilo čarovné, až gýčovité obrázky scenérie kanadskej prírody s horami a morskými zálivmi. Ako sa ukázalo, bol to posledný deň obdobia pekného počasia. Ráno ďalšieho dňa ma privítalo už zamračenou oblohou a dažďom. Mal som veľké šťastie, že som si na výlety do Whistleru mohol vybrať práve tieto slnečné dni. Po relaxe som sa mohol opäť spokojne vrátiť k svojim ďalším povinnostiam.

Istým sklamaním bola dostupnosť, respektíve nedostupnosť internetu v mojom hoteli. Presnejšie, internet síce bol dostupný aj na izbách, ale nie za prijateľnú cenu. Povedal by som, priam, za úžernícku 15 dolárov na deň! Na nejaké „free wifi“ pripojenie aspoň v lobby hotela sme mohli zabudnúť. Zostal som odkázaný len na dve stanice, ktoré boli prí-stupné na štadióne pre všetkých korčuliarov. Toto bolo vzhľadom na vysokú technologickú a ekonomickú úroveň krajiny dosť ťažko pochopiteľné. Veď v iných, oveľa zaostalejších štátoch a v lacnejších hoteloch je to už úplne bežná vec! Tam sa ukázala istá stránka severoamerického prístupu – nič nie je zadarmo.

Pretože aj termín odosielania mesačnej dávky záznamov publikačnej činnosti našej uni-verzity sa ocitol v období môjho pobytu vo Vancouveri, potreboval som pripojiť notebook cez internet k nášmu knižničnému systému. Najjednoduchšie bolo zájsť do Vancouverskej verejnej knižnice (Vancouver Public Library), ktorá poskytuje bezplatný prístup na internet nielen svojim čitateľom, ale dokonca aj návštevníkom. Bez ohľadu na úlohu, ktorú som potreboval splniť, vždy, keď mám na svojich zahraničných cestách možnosť navštíviť miestnu knižnicu, rád tak urobím. Po vyše tridsiatich rokoch odpracovaných v knižniciach doma, na Slovensku, je to taká milá profesionálna deformácia.

Vancouver Public Library bola zriadená ako verejná knižnica už v roku 1887. Jej kniž-ničný fond obsahuje viac ako 2,67 milióna knižničných jednotiek. Knižnica má vyše 600 zamestnancov! Každý deň zrealizuje takmer 7 000 výpožičiek a vybaví vyše 2 000 otázok používateľov. Poskytuje služby obyvateľom všetkých vekových a sociálnych skupín Van-

couveru, a je, skutočne, mimoriadne živé miesto.Od roku 1995 sídli v novej, veľmi zaujímavej budo-ve. Samotná štruktúra budovy predstavuje obdĺžnik v elipse. Má deväť poschodí, z ktorých sedem patrí knižnici a dve poschodia sú prenajaté úradom Britskej Kolumbie. Budova má plochu 35,150 m2, knižnica z toho využíva 32,236 m2. Knižničné dokumenty sa dopravujú horizontálne i vertikálne pásovými doprav-níkmi. Kapacita na sedenie je 1 200 miest. V knižnici sú dve konferenčné miestnosti pre 60 ľudí, jedna dokonca

s kapacitou 300 osôb. V podzemí je vyše 700 parkovacích miest. Samozrejme, nechýbajú ani stojany na bicykle okolo budovy. Knižnica sa začala stavať v roku 1993 a dokončená bola o 26 mesiacov. Náklady na stavbu predstavovali 160 miliónov dolárov. Len výdavky na sťahovanie do novostavby dosiahli čiastku 300 000 dolárov, a knižničný fond muselo

v najvyššom mieste nad údolím Fitzsimmons Creek je vo výške takmer pol kilometra, presne 436 metrov. Pre ešte viac adrenalínovejší zážitok sú k dispozícii aj dve kabíny so skleneným dnom. Prevádzka lanoviek zväčša končila o 16.00 h. Musel som sa dobre poponáhľať, vrátiť výstroj do požičovne, nezmeškať autobus späť do Vancouveru o 17.00 h, a ešte stihnúť niečo vidieť z večernej súťaže na našom štadióne. Nádherný deň sa pomaly končil. Zapadajúce slnko medzi nasúvajúcimi sa mráčikmi vykúzlilo čarovné, až gýčovité obrázky scenérie kanadskej prírody s horami a morskými zálivmi. Ako sa ukázalo, bol to posledný deň obdobia pekného počasia. Ráno ďalšieho dňa ma privítalo už zamračenou oblohou a dažďom. Mal som veľké šťastie, že som si na výlety do Whistleru mohol vybrať práve tieto slnečné dni. Po relaxe som sa mohol opäť spokojne vrátiť k svojim ďalším povinnostiam. Istým sklamaním bola dostupnosť, respektíve nedostupnosť internetu v mojom hoteli. Presnejšie, internet síce bol dostupný aj na izbách, ale nie za prijateľnú cenu. Povedal by som, priam, za úžernícku 15 dolárov na deň! Na nejaké „free wifi“ pripojenie aspoň v lobby hotela sme mohli zabudnúť. Zostal som odkázaný len na dve stanice, ktoré boli prístupné na štadióne pre všetkých korčuliarov. Toto bolo vzhľadom na vysokú technologickú a ekonomickú úroveň krajiny dosť ťažko pochopiteľné. Veď v iných, oveľa zaostalejších štátoch a v lacnejších hoteloch je to už úplne bežná vec! Tam sa ukázala istá stránka severoamerického prístupu nič nie je zadarmo. Pretože aj termín odosielania mesačnej dávky záznamov publikačnej činnosti našej univerzity sa ocitol v období môjho pobytu vo Vancouveri, potreboval som pripojiť notebook cez internet k nášmu knižničnému systému. Najjednoduchšie bolo zájsť do Vancouverskej verejnej knižnice (Vancouver Public Library), ktorá poskytuje bezplatný prístup na internet nielen svojim čitateľom, ale dokonca aj návštevníkom. Bez ohľadu na úlohu, ktorú som potreboval splniť, vždy, keď mám na svojich zahraničných cestách možnosť navštíviť miestnu knižnicu, rád tak urobím. Po vyše tridsiatich rokoch odpracovaných v knižniciach doma, na Slovensku, je to taká milá profesionálna deformácia. Vancouver Public Library bola zriadená ako verejná knižnica už v roku 1887. Jej knižničný fond obsahuje viac ako 2,67 milióna knižničných jednotiek.

Knižnica má vyše 600 zamestnancov! Každý deň zrealizuje takmer 7 000 výpožičiek a vybaví vyše 2 000 otázok používateľov. Poskytuje služby obyvateľom všetkých vekových a sociálnych skupín Vancouveru, a je, skutočne, mimoriadne živé miesto. Od roku 1995 sídli v novej, veľmi zaujímavej budove. Samotná štruktúra budovy predstavuje obdĺžnik v elipse. Má deväť poschodí, z ktorých sedem patrí knižnici a dve

poschodia sú prenajaté úradom Britskej Kolumbie. Budova má plochu 35,150 m2, knižnica z toho využíva 32,236 m2. Knižničné dokumenty sa dopravujú horizontálne i vertikálne pásovými dopravníkmi. Kapacita na sedenie je 1 200 miest. V knižnici sú dve konferenčné miestnosti pre 60 ľudí, jedna dokonca s kapacitou 300 osôb. V podzemí je vyše 700 parkovacích miest. Samozrejme, nechýbajú ani stojany na bicykle okolo budovy. Knižnica sa začala stavať

16 17

hodinu. Netýkalo sa to len Kanaďanov, ale aj návštevníkov iných národností, napríklad, na pretekoch v rýchlokorčuľovaní prevládala v hľadisku jednoznačne oranžová farba holandských priaznivcov.

Množstvo fanúšikov a ich nadšené euforické prejavy, ich „involvement“ takmer všade a vždy, boli to, čo odlišovalo najviac túto olympiádu od predchádzajúcich. Bol to naozajstný festival športu, ale aj sprievodných umeleckých a kultúrnych podujatí najrozmanitejšieho druhu. Som rád, že som mal možnosť zúčastniť sa na olympijských hrách a pôsobiť tam vo funkcii, v akej som pôsobil. Účasť na olympiáde je vždy povznášajúci zážitok oživujúci vie-ru v budúcnosť ľudstva. Prináša rad možností stretnúť mnohých zaujímavých ľudí z celého sveta a nadviazať nové priateľstvá. Som šťastný, že olympijská myšlienka je trvalo úspešná, a verím, že duch olympionizmu a fair play je napriek všetkým tlakom stále živý.

doviezť celkom 600 kamiónov! Vchod do knižnice je z Knižničného námestia cez tzv. promenádu. V jej zastrešených priestoroch sa nachádzajú rôzne obchodíky a kaviarne. Promenáda tvorí akúsi verejnú predsieň knižnice, až za ňou sú inštalované bezpečnost-né brány knižnice. Galérie po obvode budovy vytvárajú intímnejšie priestory a miesta na čítanie. Táto časť pripomína rímske koloseum. Je dostatočne presklená, miesta sú

dobre osvetlené, a je odtiaľ vidieť do všetkých častí knižnice. Nebolo nič výnimočné vidieť oddychujúcich, driemajúcich, ba i spiacich používateľov. Najčas-tejšie však práve návštevníkov s kávou vo veľkom papierovom pohári alebo v termoske, s fľašou vody či s bagetou. To znamená, že knižnica sa snaží, aby bola príjemným miestom pre používateľov. Knižnica má nielen rozsiahly knižničný fond, ale aj bohaté technické zariadenie. Nechýbali počítače na prístup do knižničného systému a na internet, prehrávače

a čítačky rôznych formátov knižničných dokumentov, samoobslužné kopírky, skenery atď. Knižnica organizuje množstvo rôznych akcií a projektov. Samozrejme, reagovala aj na najväčšiu a svetovú udalosť v meste zriadením rôznych výstav, panelov a usporiadaním sprievodných akcií s olympijským zameraním.

Hokejový zápas nášho mužstva so Švédmi som pozeral v televízii v hotelovej izbe. Jednak preto, že som naň nemal vstupenku, a jednak preto, že na druhý deň som robil certifikačnú skúšku ISU. Kanadskej televízii sa „podarilo“ po prestávke vystrihnúť naše prvé dva góly. Keď sme nakoniec po výbornom výkone v dramatickom zápase priam senzačne vyradili favorita z ďalšieho účinkovania na turnaji, nedalo mi, a vybral som sa „skontrolovať“ situáciu a atmosféru v Slovenskom dome. Tá bola po tomto zápase naozaj výborná! Prítomní boli aj vzácni hostia zo Slovenska – prezident Ivan Gašparovič a minister školstva Ján Mikolaj. Výhra znamenala, že v ďalšom boji o medaily bol náš súper domáci tím z Kanady.

Všeobecne, kanadský patriotizmus bol všade prítomný. Netýkalo sa to, samozrejme, len hokeja, ale všetkých športových odvetví, ba i tých, v ktorých kanadskí športovci nemali šancu na popredné umiestnenie. Zdalo sa mi, že žiaden Kanaďan sa nemôže ukázať svetu bez nejakých kanadských znakov či už to boli hokejové dresy Kanady, ktoré s pýchou nosili po uliciach, alebo veľké kanadské vlajky, čiapky, či iné súčasti odevu s nápisom Canada, s vlajkou alebo aspoň s kresbou javorového listu. A ak už nič iné, tak aspoň nejaký odznak. Kanadská vlajka bola kdekoľvek. Kanaďania nepotrebovali na to žiadne zákony. Bola to jednoducho hrdosť na krajinu, ktorá dokázala zorganizovať takú skvelú oslavu športu a hrdosť na športovcov reprezentujúcich ich krajinu, ktorá im poskytuje kvalitné životné podmienky na vysokej úrovni.

Každá z troch olympiád, na ktorých som sa zúčastnil (Albertville 1992, Turín 2006, Van-couver 2010), mala pre mňa iný charakter. Túto poslednú som pociťoval ako olympiádu fanúšikov. Boli všade a bolo ich veľa. Patriotizmus prejavovali v ktorúkoľvek dennú i nočnú

v roku 1993 a dokončená bola o 26 mesiacov. Náklady na stavbu predstavovali 160 miliónov dolárov. Len výdavky na sťahovanie do novostavby dosiahli čiastku 300 000 dolárov, a knižničný fond muselo doviezť celkom 600 kamiónov! Vchod do knižnice je z Knižničného námestia cez tzv. promenádu. V jej zastrešených priestoroch sa nachádzajú rôzne obchodíky a kaviarne. Promenáda tvorí akúsi verejnú predsieň knižnice, až za ňou sú inštalované bezpečnostné brány knižnice. Galérie po obvode budovy vytvárajú intímnejšie

priestory a miesta na čítanie. Táto časť pripomína rímske koloseum. Je dostatočne presklená, miesta sú dobre osvetlené, a je odtiaľ vidieť do všetkých častí knižnice. Nebolo nič výnimočné vidieť oddychujúcich, driemajúcich, ba i spiacich používateľov. Najčastejšie však práve návštevníkov s kávou vo veľkom papierovom pohári alebo v termoske, s fľašou vody či s bagetou. To znamená, že knižnica sa snaží, aby bola

príjemným miestom pre používateľov. Knižnica má nielen rozsiahly knižničný fond, ale aj bohaté technické zariadenie. Nechýbali počítače na prístup do knižničného systému a na internet, prehrávače a čítačky rôznych formátov knižničných dokumentov, samoobslužné kopírky, skenery atď. Knižnica organizuje množstvo rôznych akcií a projektov. Samozrejme, reagovala aj na najväčšiu a svetovú udalosť v meste zriadením rôznych výstav, panelov a usporiadaním sprievodných akcií s olympijským zameraním. Hokejový zápas nášho mužstva so Švédmi som pozeral v televízii v hotelovej izbe. Jednak preto, že som naň nemal vstupenku, a jednak preto, že na druhý deň som robil certifikačnú skúšku ISU. Kanadskej televízii sa „podarilo“ po prestávke vystrihnúť naše prvé dva góly. Keď sme nakoniec po výbornom výkone v dramatickom zápase priam senzačne vyradili favorita z ďalšieho účinkovania na turnaji, nedalo mi, a vybral som sa „skontrolovať“ situáciu a atmosféru v Slovenskom dome. Tá bola po tomto zápase naozaj výborná! Prítomní boli aj vzácni hostia zo Slovenska – prezident Ivan Gašparovič a minister školstva Ján Mikolaj. Výhra znamenala, že v ďalšom boji o medaily bol náš súper domáci tím z Kanady. Všeobecne, kanadský patriotizmus bol všade prítomný. Netýkalo sa to, samozrejme, len hokeja, ale všetkých športových odvetví, ba i tých, v ktorých kanadskí športovci nemali šancu na popredné umiestnenie. Zdalo sa mi, že žiaden Kanaďan sa nemôže ukázať svetu bez nejakých kanadských znakov či už to boli hokejové dresy Kanady, ktoré s pýchou nosili po uliciach, alebo veľké kanadské vlajky, čiapky, či iné súčasti odevu s nápisom Canada, s vlajkou alebo aspoň s kresbou javorového listu. A ak už nič iné, tak aspoň nejaký odznak. Kanadská vlajka bola kdekoľvek. Kanaďania nepotrebovali na to žiadne zákony. Bola to jednoducho hrdosť na krajinu, ktorá dokázala zorganizovať takú skvelú oslavu športu a hrdosť na športovcov reprezentujúcich ich krajinu, ktorá im poskytuje kvalitné životné podmienky na vysokej úrovni. Každá z troch olympiád, na ktorých som sa zúčastnil (Albertville 1992, Turín 2006, Vancouver 2010), mala pre mňa iný charakter. Túto poslednú som

Predstavujeme nové elektronickéinformačné zdroje

Wilson Art Museum Image Gallery

Mgr. Katarína Vyšná

V tomto príspevku vám predstavíme ďalšiu z databáz, ku ktorej majú používatelia Univerzitnej knižnice UMB prístup v rámci projektu Národný informačný systém pod-pory výskumu a vývoja na Slovensku – prístup k elektronickým informačným zdrojom (NISPEZ).

Databáza Art Museum Image Gallery je bohatá kolekcia umelec-kých diel v digitálnej forme, ktoré možno využívať na študijné a vzdelávacie účely. Digitálne verzie umeleckých diel pochádzajú zo zbierok 1 800 renomovaných múzeí a galérií z celého sveta. Da-tabáza obsahuje vyše 160 000 kvalitných obrázkov diel s úplným bibliografickým popisom, často aj s kurátorským textom.

Umelecké diela pochádzajú z rôznych ob-dobí, od približne 3 000 rokov pred naším letopočtom až po súčasnosť. Z geografické-ho hľadiska databáza obsahuje diela zo všetkých kontinentov. Vyhľadať možno maľby, kresby, sochy, fotografie, architektonické objekty, knihy, šperky, archeologické nálezy, textil, keramiku, sklo a podobne. Zaujímavá je tiež možnosť prezerať si divadelné kostýmy a dobový nábytok.

pociťoval ako olympiádu fanúšikov. Boli všade a bolo ich veľa. Patriotizmus prejavovali v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Netýkalo sa to len Kanaďanov, ale aj návštevníkov iných národností, napríklad, na pretekoch v rýchlokorčuľovaní prevládala v hľadisku jednoznačne oranžová farba holandských priaznivcov. Množstvo fanúšikov a ich nadšené euforické prejavy, ich „involvement“ takmer všade a vždy, boli to, čo odlišovalo najviac túto olympiádu od predchádzajúcich. Bol to naozajstný festival športu, ale aj sprievodných umeleckých a kultúrnych podujatí najrozmanitejšieho druhu. Som rád, že som mal možnosť zúčastniť sa na olympijských hrách a pôsobiť tam vo funkcii, v akej som pôsobil. Účasť na olympiáde je vždy povznášajúci zážitok oživujúci vieru v budúcnosť ľudstva. Prináša rad možností stretnúť mnohých zaujímavých ľudí z celého sveta a nadviazať nové priateľstvá. Som šťastný, že olympijská myšlienka je trvalo úspešná, a verím, že duch olympionizmu a fair play je napriek všetkým tlakom stále živý.

WWiillssoonn AArrtt MMuusseeuumm IImmaaggee GGaalllleerryy Mgr. Katarína Vyšná V tomto príspevku vám predstavíme ďalšiu z databáz, ku ktorej majú používatelia Univerzitnej knižnice UMB prístup v rámci projektu Národný informačný systém podpory výskumu a vývoja na Slovensku – prístup k elektronickým informačným zdrojom (NISPEZ). Databáza Art Museum Image Gallery je bohatá kolekcia umeleckých diel v digitálnej forme, ktoré možno využívať na študijné a vzdelávacie účely. Digitálne verzie umeleckých diel pochádzajú zo zbierok 1 800 renomovaných múzeí a galérií z celého sveta. Databáza obsahuje vyše 160 000 kvalitných obrázkov diel s úplným bibliografickým popisom, často aj s kurátorským textom.

Umelecké diela pochádzajú z rôznych období, od približne 3 000 rokov pred naším letopočtom až po súčasnosť. Z geografického hľadiska databáza obsahuje diela zo všetkých kontinentov. Vyhľadať možno maľby, kresby, sochy, fotografie, architektonické objekty, knihy, šperky, archeologické nálezy, textil, keramiku, sklo a podobne. Zaujímavá je tiež možnosť prezerať si divadelné kostýmy a dobový nábytok.

Predstavujeme nové elektronické informačné zdroje









18

Databáza ponúka niekoľko spôsobov vyhľadávania. Funkciu BROWSE je výhodné využívať, napríklad, vtedy, keď sme si nie istí správ-nou formou mena, diela a pod. Systém vyhľadá našu požiadavku v abecednom zozname vybraných he-siel. Pri spôsobe vyhľadá-vania SEARCh môžeme lepšie špecifikovať svoju požiadavku. K dispozícii sú tri vyhľadávacie okná s množstvom možností na zadanie kritérií, napríklad: „typ umeleckého diela“ (napr. socha), „materiál a technika“ (napr. mramor) alebo „lokácia diela“ (napr. Musee d‘Orsay, Paris). Samozrejme, môžeme vyhľadávať cez názov konkrétneho diela, au-tora alebo aj skupiny umelcov podľa národnosti. Na výslednej obrazovke sa zobrazuje náhľad na miniatúry vyhľadaných diel. Kliknutím si vybraný záznam otvoríme. Obrázky sú dostupné v troch veľkostiach s kvalitným rozlíšením. V ľavej časti obrazovky systém ponúka ďalšie heslá súvisiace s témou vyhľadávania.

Niektoré záznamy poskytujú rôzne uhly pohľadu na umelecký objekt. Každý z obrázkov sa dá zväčšiť.Niekoľko detailov diela v kvalitnom rozlíšení ako na tomto známom obraze Vincenta van Gogha. Každý detail sa dá zväčšiť, čo umožňuje podrobne skúmať techniku práce autora.

Databáza ponúka niekoľko spôsobov vyhľadávania. Funkciu BROWSE je výhodné využívať, napríklad, vtedy, keď sme si nie istí správnou formou mena, diela a pod. Systém vyhľadá našu požiadavku v abecednom zozname vybraných hesiel. Pri spôsobe vyhľadávania SEARCh môžeme lepšie špecifikovať svoju požiadavku. K dispozícii sú tri vyhľadávacie okná s množstvom možností na zadanie kritérií, napríklad: „typ umeleckého diela“ (napr. socha), „materiál a technika“ (napr. mramor) alebo „lokácia diela“ (napr. Musee d'Orsay, Paris). Samozrejme, môžeme vyhľadávať cez názov konkrétneho diela, autora alebo aj skupiny umelcov podľa národnosti. Na výslednej obrazovke sa zobrazuje náhľad na miniatúry vyhľadaných diel. Kliknutím si vybraný záznam otvoríme. Obrázky sú dostupné v troch veľkostiach s kvalitným rozlíšením. V ľavej časti obrazovky systém ponúka ďalšie heslá súvisiace s témou vyhľadávania. Niektoré záznamy poskytujú rôzne uhly pohľadu na umelecký objekt. Každý z obrázkov sa dá zväčšiť. Niekoľko detailov diela v kvalitnom rozlíšení ako na tomto známom obraze Vincenta van Gogha. Každý detail sa dá zväčšiť, čo umožňuje podrobne skúmať techniku práce autora.

Databáza ponúka niekoľko spôsobov vyhľadávania. Funkciu BROWSE je výhodné využívať, napríklad, vtedy, keď sme si nie istí správnou formou mena, diela a pod. Systém vyhľadá našu požiadavku v abecednom zozname vybraných hesiel. Pri spôsobe vyhľadávania SEARCh môžeme lepšie špecifikovať svoju požiadavku. K dispozícii sú tri vyhľadávacie okná s množstvom možností na zadanie kritérií, napríklad: „typ umeleckého diela“ (napr. socha), „materiál a technika“ (napr. mramor) alebo „lokácia diela“ (napr. Musee d'Orsay, Paris). Samozrejme, môžeme vyhľadávať cez názov konkrétneho diela, autora alebo aj skupiny umelcov podľa národnosti. Na výslednej obrazovke sa zobrazuje náhľad na miniatúry vyhľadaných diel. Kliknutím si vybraný záznam otvoríme. Obrázky sú dostupné v troch veľkostiach s kvalitným rozlíšením. V ľavej časti obrazovky systém ponúka ďalšie heslá súvisiace s témou vyhľadávania. Niektoré záznamy poskytujú rôzne uhly pohľadu na umelecký objekt. Každý z obrázkov sa dá zväčšiť. Niekoľko detailov diela v kvalitnom rozlíšení ako na tomto známom obraze Vincenta van Gogha. Každý detail sa dá zväčšiť, čo umožňuje podrobne skúmať techniku práce autora.

19

Vybrané záznamy s obrázkami je možné ukladať, posielať mailom alebo tlačiť. Môžeme tiež využívať službu MyWilsonWeb – ide o možnosť vytvoriť si vlastnú schránku, do ktorej si ukladáme záznamy a iné informácie. Schránka je dostupná cez heslo, ktoré si sami zvolíme. Uložené obrázky a informácie si v nej môžeme prehľad-ne usporiadať do priečinkov – foldrov, máme priestor na poznámky a ku schránke sa môžeme kedykoľvek vracať.

Používatelia databázy môžu pracovať s obrázkami bez obáv z porušenia autorských práv. Otázky duševného vlastníctva vyriešili zmluvy medzi producentom databázy a kultúrnymi inštitúciami. Tieto zmluvy umožňujú používateľom databázy využívať obrázky na vzdelávacie účely podľa svojich potrieb, a to aj mimo rozhrania data-bázy. Digitálne obrázky teda možno začleniť do prednášok, správ, prezentácií a iných materiálov slúžiacich na výučbu a vzdelávanie. Aj keď hlavným obsahovým zameraním databázy je umenie, je tiež dobrým zdrojom informácií pre historikov, literárnych vedcov, antropológov, archeológov, architektov a podobne.

Do databázy priebežne pribúda množstvo nových záznamov. Len v tomto roku sa do jej budovania zapojí pätnásť nových inštitúcií! Spomedzi tých, ktoré sprístupnili v databáze diela zo svojich zbierok, môžeme spomenúť British Museum, Múzem Louvre v Paríži, Museo del Prado v Madride, Národné antropologické múzeum v Mexiku, Archeologické múzeum v Istanbule, Národné archeologické múzeum v Aténach, Bardo Museum v Tunise, Múzeum v Luxore v Egypte, Národné múzeum v Damašku a Múzeum Palmyra v Sýrii, Národné múzeum v Bejrúte, Karáči a mnoho iných.

Nový prírastok do databázy Art Museum Image Gallery je ko-lekcia digitálnych obrázkov knižnice Library of Congress. Táto rozsiahla kolekcia zahŕňa, napríklad, zbierku plagátov z prvej polovice 20. storočia alebo zbierku fotografií Lomax Collection z 30. – 40. rokov 20. storočia, ktoré dokumentujú hudobníkov, tanečníkov a spevákov americkej ľudovej hud-by toho obdobia vrátane afroamerickej a latinskoamerickej scény. Kolekcia obsahuje aj zbierku digitálnych obrázkov japonských drevorytov zo 17. – 20. storočia.V roku 2010 pribudnú do databázy Art Museum Image Gallery aj stereografické – 3D obrázky.

Používatelia Univerzitnej knižnice UMB môžu využívať aj vzdialený prístup ku všetkým licencovaným databázam. Práca v databázach už nie je viazaná na Metropolitnú sieť UMB. Databázy sú cez tento vzdialený prístup k dispozícii so všetkými funkciami a bez časového obmedzenia.

Vybrané záznamy s obrázkami je možné ukladať, posielať mailom alebo tlačiť. Môžeme tiež využívať službu MyWilsonWeb – ide o možnosť vytvoriť si vlastnú schránku, do ktorej si ukladáme záznamy a iné informácie. Schránka je dostupná cez heslo, ktoré si sami zvolíme. Uložené obrázky a informácie si v nej môžeme prehľadne usporiadať do priečinkov – foldrov, máme priestor na poznámky a ku schránke sa môžeme kedykoľvek vracať. Používatelia databázy môžu pracovať s obrázkami bez obáv z porušenia autorských práv. Otázky duševného vlastníctva vyriešili zmluvy medzi producentom databázy a kultúrnymi inštitúciami. Tieto zmluvy umožňujú používateľom databázy využívať obrázky na vzdelávacie účely podľa svojich potrieb, a to aj mimo rozhrania databázy. Digitálne obrázky teda možno začleniť do prednášok, správ, prezentácií a iných materiálov slúžiacich na výučbu a vzdelávanie. Aj keď hlavným obsahovým zameraním databázy je umenie, je tiež dobrým zdrojom informácií pre historikov, literárnych vedcov, antropológov, archeológov, architektov a podobne. Do databázy priebežne pribúda množstvo nových záznamov. Len v tomto roku sa do jej budovania zapojí pätnásť nových inštitúcií! Spomedzi tých, ktoré sprístupnili v databáze diela zo svojich zbierok, môžeme spomenúť British Museum, Múzem Louvre v Paríži, Museo del Prado v Madride, Národné antropologické múzeum v Mexiku, Archeologické múzeum v Istanbule, Národné archeologické múzeum v Aténach, Bardo Museum v Tunise, Múzeum v Luxore v Egypte, Národné múzeum v Damašku a Múzeum Palmyra v Sýrii, Národné múzeum v Bejrúte, Karáči a mnoho iných. Nový prírastok do databázy Art Museum Image Gallery je kolekcia digitálnych obrázkov knižnice Library of Congress. Táto rozsiahla kolekcia zahŕňa, napríklad, zbierku plagátov z prvej polovice 20. storočia alebo zbierku fotografií Lomax Collection z 30. – 40. rokov 20. storočia, ktoré dokumentujú hudobníkov, tanečníkov a spevákov americkej ľudovej hudby toho obdobia vrátane afroamerickej a latinskoamerickej scény. Kolekcia obsahuje aj zbierku digitálnych obrázkov japonských drevorytov zo 17. – 20. storočia. V roku 2010 pribudnú do databázy Art Museum Image Gallery aj stereografické – 3D obrázky. Používatelia Univerzitnej knižnice UMB môžu využívať aj vzdialený prístup ku všetkým licencovaným databázam. Práca v databázach už nie je viazaná na Metropolitnú sieť UMB. Databázy sú cez tento vzdialený prístup k dispozícii so všetkými funkciami a bez časového obmedzenia.

Pripomíname si

20 21

Peter Karvaš (*25. 4. 1920 – † 28. 11. 1999)90. výročie narodenia prozaika, dramatika, teatrológa, a publicistu

PPeetteerr KKaarrvvaašš ((** 2255.. 44.. 11992200 †† 2288.. 1111.. 11999999)) 9900.. vvýýrrooččiiee nnaarrooddeenniiaa pprroozzaaiikkaa,, ddrraammaattiikkaa,, tteeaattrroollóóggaa aa ppuubblliicciissttuu Darina Pazúriková

„Bez túžob by bol život rovný, nudný a banálny ako klinec-latovec.“

Peter Karvaš

Už prostredie a rodinné zázemie, v ktorom sa Peter Karvaš narodil, predurčilo jeho umeleckú orientáciu a široký intelektuálny rozhľad. Jeho otec bol uznávaný banskobystrický lekár, matka akademická maliarka. Starý otec, akademický maliar Dominik Skutecký, bol známy výtvarník doma i v zahraničí. Vo vile, ktorú navrhol po návrate do vlasti v Banskej Bystrici sám Dominik

Skutecký, sa 25. apríla 1920 narodil Peter Karvaš. Tu prežil svoje detstvo a študentské roky. Dom s rodičmi, babkou a slávnym dedkom predstavovali istotu, zázemie, jeho „hniezdo“, ale i miesto nesplnených túžob. Vzdelanie Peter Karvaš získaval v Banskej Bystrici. Neskôr začal študovať v Prahe na Českom vysokom učení technickom a súčasne na umeleckopriemyselnej škole. Pražské štúdiá pre zatvorenie vysokých škôl v roku 1939 (rozbitie Česko-Slovenska) nedokončil. Po návrate na Slovensko pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V tom čase prešiel viacerými zamestnaniami. Počas vojnových rokov bol internovaný v pracovnom tábore. V rokoch 1943 – 1944 pracoval v tlačiarenskom podniku Neografia a v Komornom divadle v Martine. Za Slovenského národného povstania pracoval v Slobodnom slovenskom vysielači v rodnej Banskej Bystrici a publikoval v povstaleckej tlači. Po skončení 2. svetovej vojny pracoval ako dramaturg v Slovenskom národnom divadle na Novej scéne v Bratislave, v rokoch 1949 – 1951 ako kultúrny atašé v Bukurešti. Zastával viacero verejných funkcií. Bol redaktorom Kultúrneho života a tiež tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. V rokoch 1968 – 1974 prednášal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ako docent divadelnej vedy. Normalizačné opatrenia 70. rokov minulého storočia ho nedobrovoľne „presunuli“ z akademickej pôdy do prostredia vedy, kde pracoval ako vedec vo Výskumnom ústave kultúry. Za osobné politické postoje a vyjadrenia sa k okupácii Československa v roku 1968 mal obmedzené možnosti publikovať. Do verejného a literárneho života sa naplno vrátil až po roku 1989. Zomrel 28. novembra 1999 v Bratislave. Karvašove literárne začiatky sa spájajú s rokom 1937, keď prvýkrát publikoval v študentských časopisoch. Knižne debutoval súborom reportáží a čŕt Most (1945). Realisticky koncipovanými zbierkami psychologických noviel a poviedok Niet prístavov (1946) a Polohlasom (1947) reagoval na dusnú atmosféru Slovenského štátu. Vojnová skúsenosť nadlho poznačila jeho literárnu tvorbu.

Pripomíname si

Darina Pazúriková

„Bez túžob by bol život rovný, nudný a banálny ako klinec-latovec.“Peter Karvaš

Už prostredie a rodinné zázemie, v ktorom sa Peter Karvaš narodil, predurčilo jeho umeleckú orientáciu a široký intelektuálny rozhľad. Jeho otec bol uznávaný banskobystrický lekár, matka akademická maliarka. Starý otec, akademický maliar Dominik Skutecký, bol známy výtvarník doma i v zahraničí. Vo vile, ktorú navrhol po návrate do vlasti v Banskej Bystrici sám Dominik Skutecký, sa 25. apríla 1920 narodil Peter Karvaš. Tu prežil svoje detstvo a študentské roky. Dom s rodičmi, babkou a slávnym

dedkom predstavovali istotu, zázemie, jeho „hniezdo“, ale i miesto nesplnených túžob.

Vzdelanie Peter Karvaš získaval v Banskej Bystrici. Neskôr začal študovať v Prahe na Českom vysokom učení technickom a súčasne na umeleckopriemyselnej škole. Pražské štúdiá pre zatvorenie vysokých škôl v roku 1939 (rozbitie Česko-Slovenska) nedokončil. Po návrate na Slovensko pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Slo-venskej univerzity v Bratislave.

V tom čase prešiel viacerými zamestnaniami. Počas vojnových rokov bol internovaný v pracovnom tábore. V rokoch 1943 – 1944 pracoval v tlačiarenskom podniku Neografia a v Komornom divadle v Martine. Za Slovenského národného povstania pracoval v Slobodnom slovenskom vysielači v rodnej Banskej Bystrici a publikoval v povstaleckej tlači. Po skončení 2. svetovej vojny pracoval ako dramaturg v Slovenskom národnom divadle na Novej scéne v Bratislave, v rokoch 1949 – 1951 ako kultúrny atašé v Bukurešti. Zastával viacero verejných funkcií. Bol redaktorom Kultúrneho života a tiež tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. V rokoch 1968 – 1974 prednášal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ako docent divadelnej vedy. Normalizačné opatrenia 70. rokov minulého storočia ho nedob-rovoľne „presunuli“ z akademickej pôdy do prostredia vedy, kde pracoval ako vedec vo Výskumnom ústave kultúry. Za osobné politické postoje a vyjadrenia sa k okupácii Československa v roku 1968 mal obmedzené možnosti publikovať.

Do verejného a literárneho života sa naplno vrátil až po roku 1989. Zomrel 28. novem-bra 1999 v Bratislave.

Karvašove literárne začiatky sa spájajú s rokom 1937, keď prvýkrát publikoval v študent-ských časopisoch. Knižne debutoval súborom reportáží a čŕt Most (1945). Realisticky koncipovanými zbierkami psychologických noviel a poviedok Niet prístavov (1946) a Polohlasom (1947) reagoval na dusnú atmosféru Slovenského štátu. Vojnová skú-

senosť nadlho poznačila jeho literárnu tvorbu. Túto veľkú spoločensko-historickú tému rozviedol v dvojdielnej próze Toto pokolenie (1949) a Pokolenie v útoku (1952). Tu zachytil genézu a pomery v predmníchovskom Česko-Slovensku, ktoré viedli k jeho rozpadu a formovaniu protifašistického odboja na Slovensku. Povstaleckú tematiku spracoval v knihe próz S nami a proti nám (1951).

Druhý prozaický rozmer Karvašovej tvorby tvoria satirické poviedky a humoresky. Prvé napísal ešte vo vojnových rokoch, ale knižne vyšli až v roku 1961 pod názvom Konfety a leporelá. Pred nimi sa predstavil rozsiahlymi zbierkami Čert nespí (1954) a Čertovo kopýtko (1957). K tejto literárnej polohe sa neskôr vrátil, už bohatší o nové životné skúsenosti, v dielach Maľovať čerta na stenu a Kniha úľavy (1970). V oboch rezo-noval kritický pohľad na súvekú socialistickú spoločnosť. V úsmevnom tóne sa niesli i zbierky Humoresky rozmarné (1971), Humoresky a iné kratochvíle (1984), Nové humoresky a iné kratochvíle (1986), ako aj autobiograficky ladená kniha detských zážitkov Nedokončená pre detský hlas (1968). Po nútenej literárnej odmlke sa Karvaš predstavil povstaleckým románom Noc v mojom meste (1979). Morálku povstaleckej generácie analyzoval v autobiografickej novele V hniezde (1981). Lekárske prostredie zobrazil v novele Fascikel S (1989), život súčasníkov v knihe psychologických próz Poľahčujúca okolnosť (1991). Totalitné praktiky, už slobodne, kritizoval v próze My, čo nechceme byť menovaní (1992) a v novele Velikán, čiže život a dielo profesora Bagoviča (1993). V záverečnom tvorivom období nadviazal na humoristicko-satirický žáner knihami próz Intímne dialógy, V úvodzovkách (obe 1995), Tajomstvo sfingy (1997) i dielami Chúlostivé dialógy (1999) a Zrada múz (2000).

Peter Karvaš bol významný a v povojnových rokoch najčastejšie hraný slovenský dra-matik v profesionálnych divadlách. Viaceré jeho hry uviedli aj divadlá v zahraničí. Už jeho prvé scénky a satirické rozhlasové hry sa vyznačovali intelektuálnym humorom, ako napríklad Hanibal pred bránami alebo Spolok piatich „P“. Obe neskôr spracoval na divadelné hry a uviedlo ich divadlo v Martine. Prvý úspech na profesionálnom javisku slávil v roku 1945 protifašistickou hrou Meteor. Na premenu názorových postojov po vojne a hlavne po roku 1948 reagoval hrami Návrat do života (1946), Ľudia z našej ulice (1950) a Srdce plné radosti (1953). Hra Diplomati je britká konverzačná ko-média z diplomatického prostredia. V roku 1958 ju uviedla činohra SND. Myšlienkovo i umelecky významná je jeho hra z obdobia Slovenského národného povstania Pol-nočná omša (1958). Medzi vrcholy jeho dramatickej tvorby patria Antigona a tí druhí (1962), metaforické hry Veľká parochňa (1964) a Experiment Damokles (1966), ako aj spoločensky kritické hry Jazva (1963) a Absolútny zákaz (1969), ktoré reagovali na dôsledky kultu osobnosti a iné spoločenské deformácie totalitného spoločenského systému. Knižný výber z jeho dramatických diel vyšiel v roku 1987 pod názvom Sedem hier. Autor doň zaradil hry napísané v 70. a 80. rokoch – Nultá hodina, Hmlisté ráno, Súkromná oslava, Dvadsiata noc, Zadný vchod, Nebo-peklo a Nočná návšteva. Samostatne vydal hru Vlastenci z mesta Yo (premiéra v roku 1995) a dve jednoaktovky Sedem svedkov a Malá anketa, ktoré vyšli pod spoločným názvom Vypočúvanie. K najdôležitejším televíznym a rozhlasovým hrám Petra Karvaša patria Prípad Pod-stavec, Sedem svedkov, Zločin Dariny Picoňovej, Chuť chrenu.

Treťou oblasťou tvorivých záujmov Petra Karvaša bola divadelná veda. V tejto oblasti vydal mnohé podnetné práce, z ktorých treba uviesť aspoň Úvod do základných problémov divadla (1948), Priestory divadla a divadlo v priestore (1977), K problematike estetickej kategórie komického (1980). Závažné sú aj jeho teoretické práce o rozhlase a televízii, najmä diela Kapitolky o rozhlase (1948), Umenie drámy a fenomén televízie (1985) a Rozhlasové umenie v epoche televízie (1992). Peter Karvaš sa svojou rozsiahlou a rozmanitou tvorbou radí medzi profilujúce osobnosti slovenskej literatúry a drámy. Jeho diela potvrdzujú umeleckú aktuálnosť v domácom aj v nadnárodnom meradle. Peter Karvaš stál vždy na strane pokroku a humanizmu. Dokázal to celým svojím dielom, i občianskymi postojmi. Jeho postoj bol vecou presvedčenia a presvedčenie výsledkom skúseností a poznania. V Univerzitnej knižnici UMB si môžete vypožičať nasledovné publikácie: Spriaznení duchom, Osobnosť a dielo Petra Karvaša, Polohlasom, Peter Karvaš, Idúcky ta a spiatky, V úvodzovkách, Bolo to celkom ináč, My, čo nechceme byť menovaní, Poľahčujúca okolnosť, Niet prístavov, Zastavený čas, Posledné humoresky a iné kratochvíle, Nové humoresky a iné kratochvíle, Fascikel S, Sedem hier, Toto pokolenie, Priestory v divadle a divadlo v priestore, Humoresky a iné kratochvíle, Kniha úľavy, Maľovať čerta na stenu, Veľká parochňa, Tri slová o vojne, Výlet na juh, Polnočná omša, Diplomati, Čertovo kopýtko, Čert nespí, Dieťa a meč. Použitá literatúra : MAŤOVČÍK, A. a kol. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava : Martin : Spolok slovenských spisovateľov, Slovenská národná knižnica. 2001. ISBN 80-8061-122-X, 80-89023-08-8, s. 216 – 217. REZNÍK, J. Túry do literatúry. Bratislava : Slovart. 2001. ISBN 80-7145-616-0, s. 339 – 340. KRNOVÁ, K. Peter Karvaš. Banská Bystrica : Metodické centrum. 1992. ISBN 80-85415-24-0. www.litcentrum.sk www.books.sk AANNAASSOOFFTT LLIITTEERRAA 22001100 PhDr. Ľudmila Homolová Literárna cena Anasoft litera sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku. Automaticky sú nominované všetky pôvodné prozaické diela napísané slovenským autorom v slovenskom jazyku a v prvom vydaní. Súťaž prebieha v dvoch kolách. Porota sa každý rok obmieňa v prvom vyberá finalistov, v druhom kole spomedzi nich zvolí a určí víťaza, ktorý získa finančnú cenu 10 000 eur. Tohtoročná porota v zložení Zuzana Belková literárna publicistka, Jana Cviková literárna vedkyňa a prekladateľka, Radoslav Passia literárny vedec, Jaroslav Šrank literárny vedec a kritik, Vladimír Petrík literárny vedec, vybrala medzi finalistov literárnej ceny Anasoft litera nasledovné tituly (autori sú uvedení v abecednom poradí):

Zaujalo nás

Treťou oblasťou tvorivých záujmov Petra Karvaša bola divadelná veda. V tejto ob-lasti vydal mnohé podnetné práce, z ktorých treba uviesť aspoň Úvod do základ-ných problémov divadla (1948), Priestory divadla a divadlo v priestore (1977), K problematike estetickej kategórie komického (1980). Závažné sú aj jeho teoretické práce o rozhlase a televízii, najmä diela Kapitolky o rozhlase (1948), Umenie drámy a fenomén televízie (1985) a Rozhlasové umenie v epoche televízie (1992).

Peter Karvaš sa svojou rozsiahlou a rozmanitou tvorbou radí medzi profilujúce osobnosti slovenskej literatúry a drámy. Jeho diela potvrdzujú umeleckú aktuálnosť v domácom aj v nadnárodnom meradle. Peter Karvaš stál vždy na strane pokroku a humanizmu. Dokázal to celým svojím dielom, i občianskymi postojmi. Jeho postoj bol vecou pre-svedčenia a presvedčenie výsledkom skúseností a poznania.

V Univerzitnej knižnici UMB si môžete vypožičať nasledovné publikácie: Spriaznení duchom, Osobnosť a dielo Petra Karvaša, Polohlasom, Peter Karvaš, Idúcky ta a spiatky, V úvodzovkách, Bolo to celkom ináč, My, čo nechceme byť menovaní, Poľah-čujúca okolnosť, Niet prístavov, Zastavený čas, Posledné humoresky a iné kratochvíle, Nové humoresky a iné kratochvíle, Fascikel S, Sedem hier, Toto pokolenie, Priestory v divadle a divadlo v priestore, Humoresky a iné kratochvíle, Kniha úľavy, Maľovať čerta na stenu, Veľká parochňa, Tri slová o vojne, Výlet na juh, Polnočná omša, Diplomati, Čertovo kopýtko, Čert nespí, Dieťa a meč.

Použitá literatúra :

MAŤOVČÍK, A. a kol. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava : Martin : Spolok slovenských spisovateľov, Slovenská národná knižnica. 2001. ISBN 80-8061-122-X, 80-89023-08-8, s. 216 – 217.REZNÍK, J. Túry do literatúry. Bratislava : Slovart. 2001. ISBN 80-7145-616-0, s. 339 – 340.KRNOVÁ, K. Peter Karvaš. Banská Bystrica : Metodické centrum. 1992. ISBN 80-85415-24-0. www.litcentrum.sk www.books.sk

22 23

Zaujalo nás

Treťou oblasťou tvorivých záujmov Petra Karvaša bola divadelná veda. V tejto oblasti vydal mnohé podnetné práce, z ktorých treba uviesť aspoň Úvod do základných problémov divadla (1948), Priestory divadla a divadlo v priestore (1977), K problematike estetickej kategórie komického (1980). Závažné sú aj jeho teoretické práce o rozhlase a televízii, najmä diela Kapitolky o rozhlase (1948), Umenie drámy a fenomén televízie (1985) a Rozhlasové umenie v epoche televízie (1992). Peter Karvaš sa svojou rozsiahlou a rozmanitou tvorbou radí medzi profilujúce osobnosti slovenskej literatúry a drámy. Jeho diela potvrdzujú umeleckú aktuálnosť v domácom aj v nadnárodnom meradle. Peter Karvaš stál vždy na strane pokroku a humanizmu. Dokázal to celým svojím dielom, i občianskymi postojmi. Jeho postoj bol vecou presvedčenia a presvedčenie výsledkom skúseností a poznania. V Univerzitnej knižnici UMB si môžete vypožičať nasledovné publikácie: Spriaznení duchom, Osobnosť a dielo Petra Karvaša, Polohlasom, Peter Karvaš, Idúcky ta a spiatky, V úvodzovkách, Bolo to celkom ináč, My, čo nechceme byť menovaní, Poľahčujúca okolnosť, Niet prístavov, Zastavený čas, Posledné humoresky a iné kratochvíle, Nové humoresky a iné kratochvíle, Fascikel S, Sedem hier, Toto pokolenie, Priestory v divadle a divadlo v priestore, Humoresky a iné kratochvíle, Kniha úľavy, Maľovať čerta na stenu, Veľká parochňa, Tri slová o vojne, Výlet na juh, Polnočná omša, Diplomati, Čertovo kopýtko, Čert nespí, Dieťa a meč. Použitá literatúra : MAŤOVČÍK, A. a kol. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava : Martin : Spolok slovenských spisovateľov, Slovenská národná knižnica. 2001. ISBN 80-8061-122-X, 80-89023-08-8, s. 216 – 217. REZNÍK, J. Túry do literatúry. Bratislava : Slovart. 2001. ISBN 80-7145-616-0, s. 339 – 340. KRNOVÁ, K. Peter Karvaš. Banská Bystrica : Metodické centrum. 1992. ISBN 80-85415-24-0. www.litcentrum.sk www.books.sk AANNAASSOOFFTT LLIITTEERRAA 22001100 PhDr. Ľudmila Homolová Literárna cena Anasoft litera sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku. Automaticky sú nominované všetky pôvodné prozaické diela napísané slovenským autorom v slovenskom jazyku a v prvom vydaní. Súťaž prebieha v dvoch kolách. Porota sa každý rok obmieňa v prvom vyberá finalistov, v druhom kole spomedzi nich zvolí a určí víťaza, ktorý získa finančnú cenu 10 000 eur. Tohtoročná porota v zložení Zuzana Belková literárna publicistka, Jana Cviková literárna vedkyňa a prekladateľka, Radoslav Passia literárny vedec, Jaroslav Šrank literárny vedec a kritik, Vladimír Petrík literárny vedec, vybrala medzi finalistov literárnej ceny Anasoft litera nasledovné tituly (autori sú uvedení v abecednom poradí):

Zaujalo nás

ANASOFT LITERA 2010

PhDr. Ľudmila Homolová

Literárna cena Anasoft litera sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uply-nulom roku. Automaticky sú nominované všetky pôvodné prozaické diela napísané slovenským autorom v slovenskom jazyku a v prvom vydaní. Súťaž prebieha v dvoch kolách. Porota sa každý rok obmieňa - v prvom vyberá finalistov, v druhom kole spo-medzi nich zvolí a určí víťaza, ktorý získa finančnú cenu 10 000 eur. Tohtoročná porota v zložení Zuzana Belková - literárna publicistka, Jana Cviková - literárna vedkyňa a prekladateľka, Radoslav Passia - literárny vedec, Jaroslav Šrank - literárny vedec a kritik, Vladimír Petrík - literárny vedec, vybrala medzi finalistov literárnej ceny Anasoft

litera nasledovné tituly (autori sú uvedení v abecednom poradí):Dobrakovová, Ivana. Prvá smrť v rodine. Marenčin PT, 2009Karpinský, Peter. Nanebonevzatie. Pectus, 2009Kerata, Laco. Zlý herec. KK Bagala, 2009Kopcsay, Márius. Medvedia skala. Kalligram, 2009Moravčík, Štefan. Záhorácky raj. Vyd. Matice slovenskej, 2009Rakús, Stanislav. Telegram. KK Bagala, 2009Staviarsky, Víťo. Záchytka. Kalligram, 2009Šikulová, Veronika. Domček jedným ťahom. Slovart, 2009Šimko, Dušan. Gubbio. Kniha udavačov. Edition Ryba, 2009Vilikovský, Pavel. Vlastný životopis zla. Kalligram, 2009

Literárnu cenu Anasoft litera v predchádzajúcich ročníkoch získali: Pavel Vilikovský (Ča-rovný papagáj a iné gýče), Marek Vadas (Liečiteľ) a Milan Zelinka (Teta Anula). Poslednou laureátkou Anasoft litery je Alta Vášová s knihou Ostrovy nepamäti. Organizátori každoročne udeľujú aj Cenu čitateľov denníka SME knihe, ktorá zvíťazí v internetovom hlasovaní. Doteraz ju získali autori Jaroslava Blažková, Dušan Dušek, Viliam Klimáček a Pavol Rankov.

Víťaz literárnej ceny Anasoft litera 2010 bude slávnostne vyhlásený v stredu 16. septembra 2010 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave. V termíne od 19. - 22. mája 2010 sa bude konať Anasoft litera fest, na ktorom sa počas štyroch autorských čítaní predstavia noví finalisti. Čítania sa budú konať v Koncertnej sieni Klarisky, v A4-nultom priestore a v stupavskej synagóge spolu s koncertmi Vladimíra Godára a skupiny Longital. Do programu festivalu sú už tradične zaradené autorské čítania na bratislavských gymnáziách, filmové adaptácie literárnych diel v kine Mla-dosť a diskusie. Jednou z nich bude beseda o knihách Jána Roznera. Zahraničný hosť festivalu bude poľský autor Krzysztof Vajda, ktorého kniha Guláš z turula získala čitateľskú Cenu denníka Gazeta Wyborcza v rámci poľskej literárnej ceny Niké. Kniha u nás vyšla vo vydavateľstve Kalligram. Desať finalistov vybrala porota. O víťazovi však môžu rozhodnúť aj čitatelia denníka SME. Ak máte vlastný názor, nehanbite sa ho vyjadriť v ankete o najlepšiu knihu slovenského autora za rok 2009. Jeden z hlasujúcich čitateľov získa všetkých desať finálových kníh i s podpismi autorov. Uzávierka hlasovania o Cenu čitateľov denníka SME je 16. septembra 2010 o 12.00 h.

Použitá literatúra:Dostupné na internete: http://www.anasoftlitera.sk/ [cit. 2010-04-19]

Dobrakovová, Ivana. Prvá smrť v rodine. Marenčin PT, 2009 Karpinský, Peter. Nanebonevzatie. Pectus, 2009 Kerata, Laco. Zlý herec. KK Bagala, 2009 Kopcsay, Márius. Medvedia skala. Kalligram, 2009 Moravčík, Štefan. Záhorácky raj. Vyd. Matice slovenskej, 2009 Rakús, Stanislav. Telegram. KK Bagala, 2009 Staviarsky, Víťo. Záchytka. Kalligram, 2009 Šikulová, Veronika. Domček jedným ťahom. Slovart, 2009 Šimko, Dušan. Gubbio. Kniha udavačov. Edition Ryba, 2009 Vilikovský, Pavel. Vlastný životopis zla. Kalligram, 2009 Literárnu cenu Anasoft litera v predchádzajúcich ročníkoch získali: pavel Vilikovský (Čarovný papagáj a iné gýče), Marek Vadas (Liečiteľ) a Milan Zelinka (Teta Anula). Poslednou laureátkou Anasoft litery je Alta Vášová s knihou Ostrovy nepamäti. Organizátori každoročne udeľujú aj Cenu čitateľov denníka SME knihe, ktorá zvíťazí v internetovom hlasovaní. Doteraz ju získali autori Jaroslava Blažková, Dušan Dušek, Viliam Klimáček a pavol Rankov. Víťaz literárnej ceny Anasoft litera 2010 bude slávnostne vyhlásený v stredu 16. septembra 2010 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave. V termíne od 19. 22. mája 2010 sa bude konať Anasoft litera fest, na ktorom sa počas štyroch autorských čítaní predstavia noví finalisti. Čítania sa budú konať v Koncertnej sieni Klarisky, v A4-nultom priestore a v stupavskej synagóge spolu s koncertmi Vladimíra Godára a skupiny Longital. Do programu festivalu sú už tradične zaradené autorské čítania na bratislavských gymnáziách, filmové adaptácie literárnych diel v kine Mladosť a diskusie. Jednou z nich bude beseda o knihách Jána Roznera. Zahraničný hosť festivalu bude poľský autor Krzysztof Vajda, ktorého kniha Guláš z turula získala čitateľskú Cenu denníka Gazeta Wyborcza v rámci poľskej literárnej ceny Niké. Kniha u nás vyšla vo vydavateľstve Kalligram. Desať finalistov vybrala porota. O víťazovi však môžu rozhodnúť aj čitatelia denníka SME. Ak máte vlastný názor, nehanbite sa ho vyjadriť v ankete o najlepšiu knihu slovenského autora za rok 2009. Jeden z hlasujúcich čitateľov získa všetkých desať finálových kníh i s podpismi autorov. Uzávierka hlasovania o Cenu čitateľov denníka SME je 16. septembra 2010 o 12.00 h. Použitá literatúra: Dostupné na internete: http://www.anasoftlitera.sk/ [cit. 2010-04-19]

Mgr. Eva Zámečníková

Sviatok knihy sa slávi už pätnásť rokov vo viac ako sto krajinách sveta na všetkých šiestich kontinentoch. Prvotný podnet pre oslavu knihy a jej autora bol sviatok sv. Juraja v Katalánsku, kde bolo zvykom pri kúpe knihy obdarovať ľudí kvetom. Okrem toho, 23. apríl je pre svetovú literatúru symbolický. V tento deň si pripomíname výročia narodenia alebo úmrtia takých významných predstaviteľov svetovej literatúry ako Miguel de Cervantes y Saavedra, William Shakespeare, Inca Garcilaso de la Vega, Vladimír Nabokov, Maurice Druon, Halldór Kiljan Laxness, Manuel Mejía Vallejo. Dô-ležitú úlohu zohral fakt, že kniha od dávnych čias predstavovala najmocnejší nástroj na šírenie poznania. Zároveň sa ukázala ako najúčinnejší prostriedok na zachovanie poznania pre budúce generácie. Vďaka týmto skutočnostiam prijala svetová organizácia UNESCO na 28. zasadaní všeobecnej konferencie v roku 1995 rezolúciu, na základe ktorej bol 23. apríl oficiálne vyhlásený za Svetový deň knihy a autorských práv. Od roku 2001 sa pri príležitosti tohto sviatku pravidelne vyhlasuje aj Svetové hlavné mesto knihy. V roku 2010 je ním hlavné mesto Slovinska Ľubľana.

Svetový deň knihy a autorských práv sa tento rok oslavoval v rámci Medzinárod-ného roku pre zbližovanie kultúr. UNESCO organizovalo v Paríži okrúhly stôl na tému Vydavateľská činnosť, nové technológie a zblíženie kultúr. Každoročne sa do osláv a akcií konaných v tento deň zapájajú všetci tí, ktorí sa priamo podieľajú na prípra-ve, výrobe a distribúcii kníh, teda autori, vydavatelia, pracovníci knižníc, kníhkupci, vychovávatelia, ale aj zástupcovia verejných i súkromných inštitúcií, mimovládnych organizácií, a v neposlednom rade aj médiá. Inak to nebolo ani teraz. Organizovali sa početné stretnutia s autormi, autorské čítania, koncerty, workshopy, rôzne podujatia a aktivity zamerané na čitateľov každého veku.

Cieľom sviatku je povzbudiť každého človeka, aby objavil radosť z čítania, aby si vážil knihu a jej poslanie, ale aj zvýšiť rešpekt k autorom a zdôrazniť potrebu ochrany duševného vlastníctva autorskými právami. Problematika autorských práv je zvlášť aktuálna v dnešnej spoločnosti presýtenej informáciami. V prostredí internetu sa s plagiátorstvom stretávame denne bez toho, aby sme sa nad problémom vôbec zamysleli! Oslava sviatku knihy by mala byť prejavom úcty ľuďom, ktorí svojou tvorbou nenahraditeľne prispeli a prispievajú k sociálnemu a kultúrnemu vzostupu ľudstva. A tiež, nech je ocenením knihy ako nositeľa a šíriteľa ľudského poznania.

Použitá literatúra:

Svetový deň knihy a autorských práv [online]. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010. [cit. 2010-04-19]. Do-stupné na internete: < http://www.litcentrum.sk/37273>. 23. duben - Světový den knihy a autorských práv [online]. Praha : Svaz knihovníků a informačních pracovníků České republiky, 2010. [cit. 2010-04-19]. Dostupné na internete: < http://skip.nkp.cz/akcSvetDen08.htm>. Svetovým hlavným mestom knihy je v roku 2010 Ľubľana [online]. Bánovce nad Bebravou : EuroProfit, 2010. [cit. 2010-04-21]. Dostupné na internete:< http://www.europrofit.sk/spravy/domace-spravy/6399-svetovym-hlavnym-mestom-knihy-je-v-roku-2010-lublana>. World Book and Copyright Day - April 23 [online]. Paris : UNESCO, 2010. [cit. 201004 21]. Dostupné na internete: < http://portal.unesco.org/culture/en/ev.php-URL_ID=5125&URL_DO=DO_TOPIC&URL_SECTION=201.html>.

24 25

23. apríl – Svetový deň knihy a autorských práv2233.. aapprrííll –– SSvveettoovvýý ddeeňň kknniihhyy aa aauuttoorrsskkýýcchh pprráávv Mgr. Eva Zámečníková Sviatok knihy sa slávi už pätnásť rokov vo viac ako sto krajinách sveta na všetkých šiestich kontinentoch. Prvotný podnet pre oslavu knihy a jej autora bol sviatok sv. Juraja v Katalánsku, kde bolo zvykom pri kúpe knihy obdarovať ľudí kvetom. Okrem toho, 23. apríl je pre svetovú literatúru symbolický. V tento deň si pripomíname výročia narodenia alebo úmrtia takých významných predstaviteľov svetovej literatúry ako Miguel de Cervantes y Saavedra, William Shakespeare, Inca Garcilaso de la Vega, Vladimír Nabokov, Maurice Druon, Halldór Kiljan Laxness, Manuel Mejía Vallejo. Dôležitú úlohu zohral fakt, že kniha od dávnych čias predstavovala najmocnejší nástroj na šírenie poznania. Zároveň sa ukázala ako najúčinnejší prostriedok na zachovanie poznania pre budúce generácie. Vďaka týmto skutočnostiam prijala svetová organizácia UNESCO na 28. zasadaní všeobecnej konferencie v roku 1995 rezolúciu, na základe ktorej bol 23. apríl oficiálne vyhlásený za Svetový deň knihy a autorských práv. Od roku 2001 sa pri príležitosti tohto sviatku pravidelne vyhlasuje aj Svetové hlavné mesto knihy. V roku 2010 je ním hlavné mesto Slovinska Ľubľana. Svetový deň knihy a autorských práv sa tento rok oslavoval v rámci Medzinárodného roku pre zbližovanie kultúr. UNESCO organizovalo v Paríži okrúhly stôl na tému Vydavateľská činnosť, nové technológie a zblíženie kultúr. Každoročne sa do osláv a akcií konaných v tento deň zapájajú všetci tí, ktorí sa priamo podieľajú na príprave, výrobe a distribúcii kníh, teda autori, vydavatelia, pracovníci knižníc, kníhkupci, vychovávatelia, ale aj zástupcovia verejných i súkromných inštitúcií, mimovládnych organizácií, a v neposlednom rade aj médiá. Inak to nebolo ani teraz. Organizovali sa početné stretnutia s autormi, autorské čítania, koncerty, workshopy, rôzne podujatia a aktivity zamerané na čitateľov každého veku. Cieľom sviatku je povzbudiť každého človeka, aby objavil radosť z čítania, aby si vážil knihu a jej poslanie, ale aj zvýšiť rešpekt k autorom a zdôrazniť potrebu ochrany duševného vlastníctva autorskými právami. Problematika autorských práv je zvlášť aktuálna v dnešnej spoločnosti presýtenej informáciami. V prostredí internetu sa s plagiátorstvom stretávame denne bez toho, aby sme sa nad problémom vôbec zamysleli! Oslava sviatku knihy by mala byť prejavom úcty ľuďom, ktorí svojou tvorbou nenahraditeľne prispeli a prispievajú k sociálnemu a kultúrnemu vzostupu ľudstva. A tiež, nech je ocenením knihy ako nositeľa a šíriteľa ľudského poznania. Použitá literatúra: Svetový deň knihy a autorských práv [online]. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010. [cit. 2010-04-19]. Dostupné na internete: < http://www.litcentrum.sk/37273>. 23. duben - Světový den knihy a autorských práv [online]. Praha : Svaz knihovníků a informačních pracovníků České republiky, 2010. [cit. 2010-04-19]. Dostupné na internete: < http://skip.nkp.cz/akcSvetDen08.htm>. Svetovým hlavným mestom knihy je v roku 2010 Ľubľana [online]. Bánovce nad Bebravou : EuroProfit, 2010. [cit. 2010-04-21]. Dostupné na internete: < http://www.europrofit.sk/spravy/domace-spravy/6399-svetovym-hlavnym-mestom-knihy-je-v-roku-2010-lublana>. World Book and Copyright Day - April 23 [online]. Paris : UNESCO, 2010. [cit. 201004 21]. Dostupné na internete: < http://portal.unesco.org/culture/en/ev.php-URL_ID=5125&URL_DO=DO_TOPIC&URL_SECTION=201.html>.

Z publikačnej činnosti pracovníkov UMB

Renáta Grendárová

♠ Hudecová, Eva – Hudec, Ján. Podnikateľské právo I. : (podnikanie a jeho formy). Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta, 2010. 93 s. ISBN 978-80-8083-933-8

Cieľom publikácie je sprostredkovať ekonomicky zameraným študentom základné vedomosti o právnej úprave podnikania, o pojmoch a vzťahoch, ktoré s podnikaním bezprostredne súvisia a o subjektoch, ktoré môžu vykonávať a vykonávajú podnikateľskú činnosť. Učebný text sa člení na tri oblasti. Prvá vychádza z historického vývoja obchod-ného a živnostenského práva ako práva obchodníkov a podnikateľov. Vysvetľuje základné pojmy súčasnej právnej úpravy. Druhá, najrozsiahlejšia časť, sa venuje zakladaniu a vzniku podnikateľských subjektov a základným pravidlám ich činnosti. Okrem typických foriem podnikania vysvetľuje aj formy a možnosti spoločnej činnosti a spoločného pod-nikania, ktoré sa v praxi realizujú v podobe združení a tichého spoločenstva. Vzhľadom na vplyv európskeho práva na obchodný život podnikateľov sú do tretej časti publikácie zahrnuté aspoň v základnej rovine aj európske formy podnikania. ♠ Jakubík, Ján. Vývoj vojenskej kartografie na území Slovenskej republiky. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Fakulta prírodných vied, 2009. 141 s. + 1 CD-ROM. ISBN 978-80-8083-901-7

Monografia podáva celkový prehľad o vývoji a teoreticko-metodologických základoch vojenskej kartografie v Slovenskej republike. Zaoberá sa vzťahom vojenstva a kartografie, historickými dôvodmi vzniku vojenskej kartografie, objektívnosťou jej vývoja v závislosti od celospoločenského, vedecko-technického vývoja a od vývoja vojenstva. Súčasne analyzuje jej činnosť z historiografického a odborného hľadiska a popisuje vojenské mapové diela, ktoré vznikali v jednotlivých etapách jej vývoja. Poukazuje na ich význam pre regionálnu geografiu z hľadiska kvality a využiteľnosti ako jedinečného zdroja informácií pre rekon-štrukciu prirodzenej krajiny a sledovanie jej vývoja pri postupnom pretváraní človekom. V závere sa zaoberá jej aktuálnym stavom a naznačuje smery jej ďalšieho vývoja. ♠ Miestne komunity I. : lokality, komunity a ich charakteristiky. Ed. Tomáš Chorvát. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2009. 163 s. ISBN 978-80-8083-778-5

Zborník pracovných štúdií vychádza s cieľom oboznámiť širší okruh záujemcov o miestne komunity s predbežnými výsledkami skúmania dosiahnutými v rámci projektu Miestne ko-munity. Zborník je rozdelený do dvoch častí. Príspevky v prvej časti sa venujú charakteristike skúmaných lokalít a komunít. Dôraz sa kladie na predstavenie lokality a zhodnotenie jej vývoja v 20. storočí, a to v súvislosti so zmenami, ktoré od jeho začiatku až do súčasnosti

v skúmanej lokalite prebehli. Druhú časť zborníka tvoria príspevky o premenách miestnych komunít v 20. storočí. Nachádzajú sa tu state venované čiastkovým problémom, ako aj všeobecnej situácii v komunitách žijúcich na územiach väčšieho rozsahu. ♠ Gregáň, Fridrich a kol. Laboratórne cvičenia z organickej chémie. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Fakulta prírodných vied, 2010. 127 s. ISBN 978-80-8083-932-1

Cieľom učebných textov je naučiť študentov ovládať základnú laboratórnu techniku, zostavovanie a používanie aparatúr, zvládnuť základné metódy delenia a čistenia organických zlúčenín a ich zmesí. Ďalším cieľom je viesť študentov ku sledovaniu a štúdiu fyzikálno-chemických vzťahov organických zlúčenín v závislosti od ich štruk-túry, oboznámiť ich so základnými metódami, ktoré vedú k identifikácii, k potvrdeniu, či overeniu štruktúry organických zlúčenín.

♠ Zborník vedeckovýskumných prác katedry pedagogiky (5). Vedecká redaktorka Jolana Hroncová. Výkonná redaktorka Ingrid Emmerová. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Pedagogická fakulta. Občianske združenie Pedagóg, 2009. 270 s. ISBN 978-80-8083-926-0

Zborník má tradičné členenie na viaceré oblasti: na teóriu výchovy a vzdelávania, na soci-álnu pedagogiku a sociálnu patológiu, na ekonomiku vzdelávania, na sociológiu výchovy a mládeže, na príspevky pracovníkov spolupracujúcich škôl zo zahraničia, a tiež na prí-spevky doktorandov a recenzie aktuálnych katedrových publikácií. V zborníku je venovaná osobitná pozornosť jubileu prof. PhDr. Ľudovíta Višňovského, CSc., ktorý v júli 2009 oslávil 70 rokov. Pri príležitosti jubilea usporiadala katedra pedagogiky slávnostnú konferenciu pod názvom Vysokoškolské učiteľské vzdelávanie v Banskej Bystrici – história, súčasnosť, perspektívy. V zborníku sú uverejnené viaceré príspevky, ktoré odzneli na konferencii, napríklad, vystúpenie jubilanta Ľ. Višňovského, B. Kosovej, V. Korima a ďalších.

♠ Gura, Radovan. Francúzska zahraničná politika v strednej Európe (1981 – 2007). Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 2009. 113 s. ISBN 978-80-8083-849-2

Zámerom monografie je poukázať na postoje a pozície Francúzska voči štátom stredo-európskeho priestoru po šesťdesiatich rokoch ich existencie (od obdobia Versailleských zmlúv). Publikácia stručne naznačuje vybrané historické fakty z obdobia 80. rokov, na pozadí ktorých je analyzovaná úloha Mitterrandovej diplomacie a skutočnosť, ako sa dokázala prispôsobiť novým podmienkam svetového politického systému. Mo-nografia sa pokúša vysvetliť a odôvodniť reakcie francúzskej diplomacie na zmenu systému v krajinách strednej a východnej Európy a následné postoje v otázke budú-cich integračných snáh týchto krajín, ktoré sú analyzované na pozadí prezidentského pôsobenia Jacquesa Chiraca. Skúmanie končí v období nástupu Nicolasa Sarkozyho na prezidentské kreslo Francúzskej republiky v roku 2007. V poslednej kapitole je preto uvedené deklarované smerovanie jeho zahraničnej politiky s akcentom na stre-doeurópsky priestor.

26 27

Bc. Zdenka Gondová

♠ LECHTA, Viktor. Základy inkluzivní pedagogiky : dítě s postižením, narušením a ohrožením ve škole. 1. vyd. Praha : Portál, 2010. 435 s. ISBN 978-80-7367-679-7

Cieľom inkluzívnej pedagogiky je viac priblížiť edukačné prostredie všetkým deťom. Kolektív autorov – odborníkov v príslušných odboroch – sa v publikácii venuje praktickej aplikácii konceptu v podmienkach stredoeurópskeho regiónu. Kniha Základy inkluzivní pedagogiky nie je určená len špecialistom, ktorí sa venujú deťom s postihnutím, narušením a ohrozením, ale predovšetkým učiteľom bežných škôl a študentom – budúcim učiteľom, ktorí sa v rámci inkluzívneho trendu s týmito deťmi v školách už stretávajú. Koncept inkluzívnej pedagogiky bol schválený v roku 2006 Valným zhromaždením OSN.

♠ STURKEN, Marita – CARTWRIGHT, Lisa. Studia vizuální kultury. 1. vyd. Praha : Portál, 2009. 462 s. ISBN 978-80-7367-556-1

Kniha poskytuje prehľad teórií zaoberajúcich sa naším každoden-ným pohľadom a chápaním širokej škály vizuálnych médií, obrazmi, ktoré používame na sebavyjadrenie, komunikáciu, potešenie, preží-vanie a na získavanie informácií. Termín „vizuálna kultúra“ zahŕňa mediálne formy od výtvarného umenia cez film, televíziu a reklamu až po vizuálne dáta vo sférach vedy, práva, či lekárstva. Autorky sa v diele zaoberajú otázkami súvisiacimi s vizuálnou kultúrou, skúmajú, ako obrazy získavajú význam v kultúrnych sférach, ako sa využívajú a ako sa stali súčasťou nášho života.

♠ SCHMITT, Bernd H. Stratégia odvážnych. 1. vyd. Bratislava : Eastone Books, 2010. 171 s. ISBN 978-80-8109.121-6

Myslieť odvážne znamená myslieť vo veľkom štýle, nápadito, nekon-venčne a bez ohľadu na tradície. Firmy, aby obstáli v boji s konkuren-ciou, potrebujú kreatívne a inovatívne stratégie. Autor odhaľuje, ako získavať a uplatňovať smelé nápady, ktoré majú schopnosť zmeniť trh. Delí prístup na jednoduché nástroje, ktoré je možné adaptovať a aplikovať v rámci akejkoľvek firmy. Kniha ponúka podrobný návod a postup získavania inovatívnych nápadov, spôsob ich hodnotenia, zmeny na stratégiu a konečnú realizáciu. Podáva návod na riadenie a zavedenie takých organizačných štruktúr, ktoré pomôžu dlhodobo udržať odvážne myslenie.

Novinky knižničného fondu Bc. Zdenka Gondová LECHTA, Viktor. Základy inkluzivní pedagogiky : dítě s postižením, narušením a ohrožením ve škole. 1. vyd. Praha : Portál, 2010. 435 s. ISBN 978-80-7367-679-7

Cieľom inkluzívnej pedagogiky je viac priblížiť edukačné prostredie všetkým deťom. Kolektív autorov – odborníkov v príslušných odboroch – sa v publikácii venuje praktickej aplikácii konceptu v podmienkach stredoeurópskeho regiónu. Kniha Základy inkluzivní pedagogiky nie je určená len špecialistom, ktorí sa venujú deťom s postihnutím, narušením a ohrozením, ale predovšetkým učiteľom bežných škôl a študentom – budúcim učiteľom, ktorí sa v rámci inkluzívneho trendu s týmito deťmi v školách už stretávajú. Koncept inkluzívnej pedagogiky bol schválený

v roku 2006 Valným zhromaždením OSN. STURKEN, Marita – CARTWRIGHT, Lisa. Studia vizuální kultury. 1. vyd. Praha : Portál, 2009. 462 s. ISBN 978-80-7367-556-1

Kniha poskytuje prehľad teórií zaoberajúcich sa naším každodenným pohľadom a chápaním širokej škály vizuálnych médií, obrazmi, ktoré používame na sebavyjadrenie, komunikáciu, potešenie, prežívanie a na získavanie informácií. Termín „vizuálna kultúra“ zahŕňa mediálne formy od výtvarného umenia cez film, televíziu a reklamu až po vizuálne dáta vo sférach vedy, práva, či lekárstva. Autorky sa v diele zaoberajú otázkami súvisiacimi s vizuálnou kultúrou, skúmajú, ako obrazy získavajú význam v kultúrnych sférach, ako sa využívajú a ako sa stali

súčasťou nášho života. SCHMITT, Bernd H. Stratégia odvážnych. 1. vyd. Bratislava : Eastone Books, 2010. 171 s. ISBN 978-80-8109.121-6

Myslieť odvážne znamená myslieť vo veľkom štýle, nápadito, nekonvenčne a bez ohľadu na tradície. Firmy, aby obstáli v boji s konkurenciou, potrebujú kreatívne a inovatívne stratégie. Autor odhaľuje, ako získavať a uplatňovať smelé nápady, ktoré majú schopnosť zmeniť trh. Delí prístup na jednoduché nástroje, ktoré je možné adaptovať a aplikovať v rámci akejkoľvek firmy. Kniha ponúka podrobný návod a postup získavania inovatívnych nápadov, spôsob ich hodnotenia, zmeny na stratégiu a konečnú realizáciu. Podáva návod na riadenie

Novinky knižničného fondu

Bc. Zdenka Gondová LECHTA, Viktor. Základy inkluzivní pedagogiky : dítě s postižením, narušením a ohrožením ve škole. 1. vyd. Praha : Portál, 2010. 435 s. ISBN 978-80-7367-679-7






Novinky knižničného fondu Bc. Zdenka Gondová LECHTA, Viktor. Základy inkluzivní pedagogiky : dítě s postižením, narušením a ohrožením ve škole. 1. vyd. Praha : Portál, 2010. 435 s. ISBN 978-80-7367-679-7






Novinky knižničného fondu

BIBLIOTHECA UNIVERSITATIS

Vydáva Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici – Univerzitná knižnica UMB • Adresa redakcie: Tajovského 51, 974 01 Banská Bystrica, tel. 048/446 52 05, fax 048/446 52 07, e-mail: [email protected] • Redakčná rada: PhDr. Ľudmila Homolová, PhDr. Slávka Beracková, Mgr. Gréta Kazimírová, Mgr. Martina Trégerová, Mgr. Eva Zámečníková, Renáta Grendárová • Šéfredaktorka: PhDr. Ľudmila Homolová • Výkonná redaktorka: Renáta Grendárová • Jazyková redaktorka: Mgr. Gréta Kazimírová • Tlač: BRATIA SABOVCI, spol. s r. o., Zvolen • Vychádza 4-krát ročne • Nepredajné • Online verzia: www.library.umb.sk • Registračné číslo MK SR – EV 2370/08 • ISSN 1337 – 4753

♠ ULRICH, Dave – SMALLWOOD, Norm – SWEETMAN, Kate. Kód lídrov. Päť pra-vidiel riadenia. 1. vyd. Bratislava : Eastone Books, 2010. 149 s. ISBN 978-80-8109-122-3

Aké vlastnosti majú skvelí vodcovia? To je otázka, na ktorú sa pokúsili odpovedať autori knihy Kód lídrov. Uskutočnili obsiahle rozhovory s mnohými uznávanými akademikmi, manažérmi, konzultantmi. Od všetkých si opakovane vypočuli päť rovnakých základných pravidiel. Tie sa stali podkladom pre knihu. Princípy riadenia opísané v publikácii ponúkajú zjednotený pohľad na to, ako sa snažiť byť dobrým lídrom a ako byť dobrým lídrom.

a zavedenie takých organizačných štruktúr, ktoré pomôžu dlhodobo udržať odvážne myslenie. ULRICH, Dave – SMALLWOOD, Norm – SWEETMAN, Kate. Kód lídrov. Päť pravidiel riadenia. 1. vyd. Bratislava : Eastone Books, 2010. 149 s. ISBN 978-80-8109-122-3

Aké vlastnosti majú skvelí vodcovia? To je otázka, na ktorú sa pokúsili odpovedať autori knihy Kód lídrov. Uskutočnili obsiahle rozhovory s mnohými uznávanými akademikmi, manažérmi, konzultantmi. Od všetkých si opakovane vypočuli päť rovnakých základných pravidiel. Tie sa stali podkladom pre knihu. Princípy riadenia opísané v publikácii ponúkajú zjednotený pohľad na to, ako sa snažiť byť dobrým lídrom a ako byť dobrým lídrom.

Documents

Bibliotheca Universitatis - UMB